PREKLIATIE A DAR

~ 2 ~

   Celé dva dni cestovali takmer potichu. Neudržiavaná cesta spájajúca mesto Branuth a starobylé mesto Staor na severnej strane pohoria Wrenora, ktorého súčasťou sú Vlčie hory, chvíľkami stúpala mierne nahor, len preto, aby sa potom spustila znovu smerom dolu. Všade naokolo stáli nekonečné rady stromov.

   Cesta cez hory bola dlhšia a namáhavejšia, no bezpečnejšia, vzhľadom na to, že sa vyhli hlavnej ceste. Pred dvomi dňami, na samom začiatku ich putovania, sa lesom prehnal dážď, ktorý priniesol vítané osvieženie počas horúcich dní začínajúceho sa leta. Cesta viedla popri Hmlistom potoku prameniacom hlboko v horách a tak mali neustály prístup k zdroju čerstvej vody. Často zastavovali, aby si nabrali vodu a napojili kone.

   Počas tých dvoch dní sotva niekto z nich prehovoril a ticho, ktoré medzi nimi vládlo bolo pre Elinyru vítané. Potrebovala čas, aby si všetko urovnala vo svojej hlave. Až potom bude čas na otázky a odpovede.

   Každým ďalším zvukom podkovy dopadajúcej na slnkom vysušenú horskú cestu sa viac a viac vzďaľovala od všetkého, čo poznala. Svet za týmito lesmi je pre ňu neznámy. Mala čas pohrúžiť sa hlboko do svojho vnútra, znova a znova prežívať to, čo sa stalo. Vryť si to všetko hlboko do pamäte. Stále odznova prežívať tie hrozné okamihy, ktoré všetko zmenili.

   Nájde toho, kto je za to zodpovedný. Cítila sa sama vinná za smrť jej matky, pretože sa to stalo kvôli nej. No hlavne vinila muža, ktorý jej matku tak chladnokrvne zabil a jej telo nechal zhorieť v jej dome. Nájde ho a... A čo spraví? Videla, čo dokázal. Zabil jej matku pomocou mágie, ktorú ona neovláda. Ak by ho aj našla, ako by to asi dopadlo? Vedela o mágií, no jej znalosti boli len teoretické. Všetko, čo sa mohla dozvedieť, vedela z kníh. Márne roky hľadala učiteľa, nikto ju nebol ochotný učiť mágiu používať.

   Uprela pohľad na chrbát muža, ktorý ju zachránil. Mal na ňom pripevnený meč. On rozhodne mágiu ovláda, videla to. A vie bojovať. Pamätala si len útržky z tej noci, ale toto vedela celkom určite.

   Jeho telo sa knísalo v sedle, hlavu mu zakrývala tmavozelená kapucňa. Niesol sa na čele ich skupinky a neustále jastril po okolí, akoby každú chvíľu čakal útočníkov vyskakujúcich spoza stromov. Jeho odev tvorili tmavozelené nohavice zastrčené do hnedých kožených čižiem a bledohnedá vesta so zlatým lemom. Napadlo ju, že to je zámer, že je oblečený vo farbách Zahru. Popchla kobylu, aby ho dobehla. Letmo sa na ňu pozrel a hneď sa vrátil k sledovaniu cesty pred sebou.

   „Patríte k Strážcom?" spýtala sa na rovinu.

   „Áno," odpovedal stručne.

   „Nepracujú Strážcovia v skupinách?"

   „Toto nebola tak celkom oficiálna úloha," povedal takmer pošepky. Pozrel sa na ňu a pochopil, že chce počuť viac. Bolo vidno, že na chvíľku zaváhal, no napokon pokračoval. „Je to príliš komplikované, aby som ti to teraz celé vysvetľoval. Skrátka nikto nevie o tom, že niekto dozerá na dračie dievča."

   „Kto vás tým teda poveril? A prečo vlastne?" Prečo by niekto chcel dozerať na Spútanú ak nie preto, aby z toho niečo mal?

   „Povedzme, že niekomu záležalo na tvojom bezpečí, ak už nie tejto zemi. Viac ti nepoviem. Príde čas, keď sa dozvieš viac, ale teraz ešte nie." Bolo jasné, že ukončil ich rozhovor. A bolo tiež jasné, že o jeho úlohe chrániť ju jej už viac nepovie. Ani o tom, kto to od neho chcel.

   Slnko už zmizlo za korunami stromov a na les sa zniesla tma. Dnešnú noc sa znova budú musieť utáboriť neďaleko cesty. Chcela vedieť už len jedno.

    „Dokedy ma máte chrániť?" spýtala sa, keď zastavili kone. Opäť na ňu uprel svoje tajomné hnedé oči, z ktorých sa nedalo nič vyčítať.