PREKLIATIE A DAR

~ 51 ~

   Zostávajúce dni do prvého vyučovania na Zafírií Elinyra strávila zoznamovaním sa so zákutiami akadémie, s učebňami aj okolím. Okrem toho sa pomaly zoznamovala aj so svojou skupinou, i keď väčšinu času trávila s Eradanom. No najmä večery strávila v izbe s dievčenskou polovicou. Pomaly sa zoznamovala s každou z nich a utvárala si o nich názor. Jednoznačne sa jej najviac sympatická zdala Arvine, ale nielen preto, že už ju spoznala predtým. Ydaria jej bola tiež sympatická, ale na jej vkus až príliš výstredná a odvážna. Odvážna bola v tom zmysle, že nebolo možné, aby bola ticho, keď mala čo povedať, hoci by sa iní na jej mieste báli alebo ostýchali vyjadriť podobným spôsobom. Esania bola naopak mlčanlivá a málokedy niečo povedala. A keď už, bola to zväčša sarkastická poznámka. Winria sa jej zdala priveľmi zaujatá sama sebou a nemálo namyslená. A tiež ako jediná dávala sústavne najavo nespokojnosť s Elinyrinou prítomnosťou kvôli tomu, čo má v sebe.

   Keď mala voľnú chvíľku, navštívila knižnicu. Bola na ňu veľmi zvedavá a jej očakávania vôbec nesklamala. Tisíce kníh vypĺňali priestory veľkej trojposchodovej budovy. Tvorilo ju viacero miestností, ktoré mali každá svoje zameranie. Boli prepojené a dalo sa prechádzať z jednej do druhej.

   Elinyra sa zastavila v miestnosti zameranej na históriu. Mala tvar šesťuholníka a steny podopierali police plné kníh až po vysoký strop a lemovalo ich schodisko vedúce na vyššie úrovne.

   „Ahoj," ozvalo sa jej za chrbtom a v tej chvíli si myslela, že jej srdce vybuchlo v hrudi. Otočila sa a za ňou stála známa tvár. Vydýchla si a snažila sa upokojiť dych tisnúc si dlaň na hruď.

   „Pre všetkých bohov, Dyan! Prečo sa za mnou večne zakrádaš?" Chlapec sa trochu rozpačito uškrnul.

   „Prepáč, nerobím to naschvál. Často mi to ľudia vytýkajú."

   „Tak si zaobstaraj topánky so zvončekmi, alebo čo." Zasmial sa a ona tiež. No potom sa mu úsmev z tváre vytratil a hľadel na ňu takým zvláštne fascinovaným pohľadom.

   „Čo sa deje?" nevydržala a spýtala sa.

   „Stále nemôžem uveriť, že som sa v Tianmare stretol so Spútanou a nič som si nevšimol," vysvetlil napoly sklamane a napoly s úžasom. Elinyra si takmer povzdychla. To sa bude vždy všetko točiť len okolo toho, že je Spútaná? Zrejme si všimol jej výraz, pretože ihneď chvatne dodal: „Mne to nevadí, teda... Nie som z tých, ktorí by sa báli alebo tak. No, možno keby som to vopred vedel, tak áno, ale spoznal som ťa ako obyčajné dievča a páčila si sa mi. Teda..." trochu znervóznel a poškrabal sa na zátylku, „preto viem, že nie je dôvod ťa škatuľkovať." Najskôr bola prekvapená, ale potom sa musela usmiať nad jeho rozpakmi a jeho úprimnosť ju potešila.

   „Ďakujem, Dyan. Vážim si to," odvetila s úsmevom. Keď videl jej úsmev uvoľnil sa a usmial sa tiež.

   „Mimochodom, tvoj záujem ma celkom inšpiroval." Elinyra sa zatvárila nechápavo.

   „Asi nerozumiem," povedala zmätene.

   „Zaujímala si sa o Modrý plameň," vysvetlil a Elinyra pri tom stuhla. Mohla vedieť, že to nakoniec prinesie problémy ale dúfala, že na to zabudol. Zjavne sa mýlila. „Prečo vlastne?" prerušil jej myšlienky otázkou. Trochu znervóznela, ale snažila sa nedať to na sebe poznať.

   „Pre nič dôležité. Niekde som o tom počula a chcela som len vedieť, o čo ide." Dúfala, že jej uverí a nebude sa v tom viac rýpať. Na chvíľku sa na ňu zahľadel.

   „A zistila si niečo nové?" spýtal sa po chvíli.

   „Ani nie, už som na to aj zabudla," zaklamala. Pravdou ale bolo, že nemali už čas sa tým zaoberať a podľa toho, čo zistili v Tianmare šlo v podstate len o povesti, legendy a dohady.