PREKLIATIE A DAR

~ 23 ~

   Ania sa strhla zo sna. Chvíľu jej trvalo, kým sa vrátila do reality. Ťažko dýchala a nočnú košeľu mala vlhkú od potu a prilepenú k telu. Chvíľu sa rozdýchavala, potom prudko vyskočila z postele, prehodila si tenký biely župan a vybehla zo spoločnej izby noviciek.

   Ako zmyslov zbavená sa hnala chodbami. Ponáhľala sa do veže veľkňažky. Vybehla po početných schodoch a zadýchaná zastala pred veľkými dvojkrídlovými dverami. Nedočkavo zaklopala. Veľkňažka ju musí vypočuť. Tu už nejde len o dračie dievča, ale o celý svet, o všetkých Spútaných a ich démonov. Ak sa tomu mužovi podarí to, čo má v úmysle, nikto viac nezažije mier ani slobodu.

   Nikto neotváral. Zabúchala znova a potom znova. Päť alebo šesťkrát, až začula na schodoch kroky. Vynorila sa z nich postava jednej z vyšších kňažiek, stará zvráskavená tvár na ňu prísne zazerala.

   „Čo tu robíš?" pýtala sa nahnevane, ale šeptom. „Tu nemáš čo hľadať a už vôbec nie o takomto čase!"

   „Musím hovoriť s veľkňažkou, je to veľmi súrne!" nedala sa Ania.

   „Okamžite poď od tých dverí!" V jednej ruke zvierala svietnik s horiacou sviečkou, druhou schmatla Aniu za zápästie a ťahala ju ku schodom. Ania sa jej ale šikovne vytrhla a pustila sa búchať na dvere, pričom sa oprela o kľučku. Dvere sa otvorili, keď ju stisla. Vbehla dovnútra. V pätách mala starú kňažku.

   Miestnosť bola tmavá, dnu prenikal len svit mesiaca cez vysoké úzke okná. Uprostred stál okrúhly stôl, po stranách stáli nevysoké skrinky. Po bokoch miestnosti boli dvoje dvier. Z tých naľavo vyšla stará žena zahalená v bielom župane a prekvapene hľadela na scénu pred sebou. Ania zastala pri jednej zo skriniek a kňažka sa k nej nahnevane rútila, aby ju vyhodila.

   „Čo sa to tu deje?" spýtala sa veľkňažka s prísnym výrazom v starej tvári.

   „Odpusťte, veľkňažka, hneď toto drzé dievčisko vyhodím a potrestám," hovorila kňažka a snažila sa uchopiť vzpierajúcu sa Aniu.

   „Prepáčte, ale musím s vami naozaj súrne hovoriť!" kričala Ania. Hluk privolal ďalšie kňažky, ktoré sa dorútili do veže. Starej kňažke sa konečne podarilo schmatnúť Aniínu ruku, no Ania sa jej znova vytrhla, tentoraz však menej šikovne. Vrazila pritom do skrinky za sebou. Dvierka nad ňou sa otvorili a odhalili veľký trblietavo biely kameň na podstavci, ktorý dôsledkom nárazu vypadol a skončil na zemi. Ania si bola istá, že sa rozbije a zažmúrila oči. Všetci v miestnosti skameneli a zavládlo ticho.

   Keď Ania otvorila oči, aby sa presvedčila, že kameň sa rozbil na tisíce kúskov, s prekvapením zistila, že je nedotknutý. Ležal na zemi pri jej nohách a nemal ani škrabnutie. Zohla sa, aby ho zdvihla.

   Veľkňažka vykríkla: „Nedotýkaj sa toho!"

   No bolo neskoro. Ania uchopila kameň a všetko pohltila biela tma. Výjav, ktorý sa jej zjavil bol celkom iný, než sny, aké mala doteraz. Videla v ňom nie okamihy či niekoľko chvíľ. Neboli to útržky udalostí. Boli to celé roky. Udalosti a ich následky v rýchlom slede v ucelených obrazoch, ktorý sa jej chaoticky mihal pred očami, no ona všetkému rozumela. Videla a cítila zlo, ktoré pohltí celý kontinent. Nepredstaviteľná skaza, ktorá stále drieme a nečinne čaká na svoju chvíľu. Sen, ktorý mala v spánku, sa razom stal celkom nepodstatný.

   Obrazy zmizli a bieloba sa pomaly rozplynula.

   Stále bola v miestnosti na vrchole veže veľkňažky. Obklopená šokovanými tvárami kňažiek a mŕtvolne bledou veľkňažkou stála ako prikovaná a nezmohla sa na žiadny pohyb. Ticho narušila veľkňažka, ktorá sa spamätala a podišla k nej. S kamennou tvárou a nemilosrdným pohľadom zastala pred Aniou a prikázala jej kameň položiť naspäť na podstavec do skrinky. Ania poslúchla a urobila, čo od nej chcela, hoci sa jej triasli ruky.