PREKLIATIE A DAR

~ 64 ~

   Skúšky mala väčšina za sebou. Ich skupina ich zvládla bez strát, aj keď niektorí s odretými ušami. Elinyra nebola výnimkou, niektoré predmety zvládla hravo, no napríklad boj bez zbraní a boj s mágiou sa jej podarilo zvládnuť s odretými ušami. Eradan tak pre zmenu prešiel takmer všetkými predmetmi. Vynikal len v lukostreľbe.

   Naopak, taká Esania všetkých prekvapila. Na začiatku dosahovala priemer, aspoň čo mali možnosť vidieť, no za štyri mesiace sa dokázala neuveriteľne vyšvihnúť a vo viacerých predmetoch bola najlepšia. Avšak jej schopnosti komunikácie a nadväzovania vzťahov zostávali žalostné.

   „Je to možné? Ako sa mohla tak zlepšiť za krátky čas?" nedalo Winrií, ktorá nemohla zakryť závisť.

   „Nie je to chiméra?" prehodil Willrin.

   „Nemá žlté oči," poznamenal Eradan. Záležitosť okolo ľudských chimér sa stala zle utajovaným tajomstvom a po takmer pol roku od Elinyrinho únosu o nich hovorili už všetci a to aj bez jej a Eradanovej pomoci. „Prečo vlastne majú chiméry žlté oči?"

   „Je to akási reakcia ľudského tela na mágiu života, do ktorej spadá aj tvorenie chimér," objasnil Dyan. Sedeli spolu v jednej z polorozpadnutých vežičiek ukrytí pred chladom a užívali si posledné spoločné popoludnie predtým, ako sa všetci rozpŕchnu na prázdniny. „Podľa niektorých zdrojov má každý druh mágie svoju farbu."

   „Liečitelia majú predsa bielu mágiu, nie?" uvažoval Eradan.

   „Liečiteľská mágia nie je mágia života, ty tupec," odvetil mu Adran, ktorý postával na spodku schodiska a so založenými rukami sa opieral o stenu.

   „Naozaj? A vieš, ako sa volá takýto druh mágie?" opáčil Eradan a ukázal mu neslušné gesto.

   „Vážne, chlapci? Stále vás to neomrzelo?" spýtala sa ich otrávene Ydaria. „No nič, veď raz z toho vyrastiete. Ideme, Arvine? Aby sme nezmeškali odvoz." Arvine sa zdvihla a zbehla zo schodov. „Majte sa, prajem vám krásne sviatky a veľa nových síl do ďalšieho polroku," popriala Ydaria trochu sarkasticky, keďže sa po skúškach nikto na ďalšie mesiace driny veľmi netešil.

   „Hlavne si oddýchnite," doplnila Arvine. „Ahojte." Obe vyšli z veže a zamierili k jednému z ukrytých východov z akadémie, ktorými všetkých prvákov musel previesť sprievodca. Tí, ktorí idú len do mesta, ako aj Elinyra a Eradan, mali odchádzať so svojím sprievodcom o necelú hodinu. Už mali pobalené veci a zostávalo im len rozlúčiť sa.

   Elinyra sa celkom tešila na necelý mesiac prázdnin, hoci to znamenalo, že poľaví v učení. No verila, že počas toho času načerpá sily a do ďalšieho učenia sa pustí s väčším nasadením. Nebola spokojná s tým, ako dopadli skúšky a vedela, že mohla urobiť viac. Eradan bol z tých, ktorým stačilo, že prešli a boli na vrchole blaženosti, no ona mala pocit, že to pobabrala. Ani to ju však neprinúti, aby požiadala o pomoc Thimerona.

   Keď prišli do jej domu, ktorý sa ešte stále nenaučila nazývať svojím domom, ale stále to bol len otcov dom, prekvapila ich príjemná sviatočná výzdoba a vôňa. Zimný slnovrat bol za dverami a celé mesto žilo prípravami. Síce atmosféru kazila skutočnosť, že len pred dvomi týždňami zabili ďalších štyroch členov Veľkej zahrskej rady a mesto sa hemžilo vojakmi, ako snáď nikdy predtým, oslavy sa nezrušili. No bolo cítiť všadeprítomné napätie a strach z toho, čo bude ďalej.

   „Vitajte," privítala ich v dome Marinna, ktorá sa postarala, aby to v dome žilo v duchu tradícií. Všade boli povešané vetvičky so zeleným ihličím a cezmína, ozdoby zo spleteného prútia, sušených kvetov a plodov, šišiek, orechov a kadečoho možného. Elinyra žasla, pretože predošlé roky si pamätala oslavy zimného slnovratu skromnejšie a jednoduchšie. Tu v meste to prekypovalo nadmierou všetkého, no pôsobilo to čarovne a páčilo sa jej to. Eradanovi však učarovalo niečo iné.