PREKLIATIE A DAR

~ 19 ~

   Ubehlo niekoľko dní od Adranovho stretnutia so zlodejkou, ktorá vlastne nebola celkom pravou zlodejkou, keďže svoj úlovok vrátila majiteľovi. Pochyboval, že za tým bolo jej svedomie, ktoré jej zabránilo pripraviť ho o jedinú cennú vec v jeho vlastníctve. Táto záležitosť mu nedala pokoj a pátral po zlodejke v celom meste, pričom nezabudol na pána zlodejov. No po útoku v Jame mu jeho muži dali pokoj. Nevedel, či preto, že stratil záujem alebo mal dôležitejšie veci na práci, alebo len čakal na vhodnejšiu príležitosť. No bol za to rád, vôbec mu nechýbali bitky so zlodejmi.

   Vôbec nijako ale nepochodil. Nevypátral jedinú informáciu o tej krpani ani o jej kumpánoch, ktorá by ho doviedla na ich stopu.

   Aderyl ho tlačila do prihlášok na Zafíriu. Zrejme ho tam chcela nahnať čím skôr pre prípad, že by si to ešte rozmyslel. A keďže pre neho nemala vhodnejšieho učiteľa, nemal veľmi na výber, keď chcel napredovať.

   Budova na Striebornom námestí, blízko paláca, ktorá patrí akadémií na počudovanie nebola v to ráno plná ľudí. Vedel, že v túto dobu sem chodia decká z celého Zahru, aby sa tam prihlásili. V tejto budove sa takisto konajú prijímacie pohovory a skúšky, na ktorých zhodnotia talent a schopnosti nádejných študentov. A presne to ho čaká dnes.

   Vchod do budovy strážili sochy drakov po oboch stranách schodiska, rozhodne nie v životnej veľkosti, pretože boli len o čosi vyššie od Adrana. Masívne ebenové dvere sa vynímali na vrchu schodiska obklopené múrmi z bieleho kameňa. Nad nimi sa v oblúku tiahli slová, ktoré velebili mágiu: Je našou spásou, je našou večnou spoločníčkou. Na bojisku či v mieri, chráni nás, odnáša slabosť a prináša svetlo v temnote.

   Lipol na mágií, spoliehal sa na ňu aj v spojení s fyzickou silou a zdatnosťou a nikdy sa nezamýšľal nad tým, čo by robil, keby mágie nebolo. V celom Zahre, alebo aspoň takmer v celom, bola dôležitou súčasťou každodenného života pre všetkých, ktorí ju v sebe dokázali prebudiť. Bolo desivé pomyslieť, keby odrazu zmizla alebo by sa objavila sila, ktorej by mágia nebola schopná vzdorovať.

   Vo vnútri budovy nebolo veľa ľudí. Zopár sa ich premieľalo cez dvere bočných miestností. Niektorí čakali pri dverách na opačnom konci. Uprostred vestibulu s naleštenou podlahou z bieleho mramoru vyrastala obrovská socha Ytesisa, boha mágie a patróna akadémie. Neobišlo sa to bez ukážky mágie. Okolo Ytesisových nôh plynul tenký potôčik vody, ktorá v jednom mieste stúpala nahor a prúdila do jeho dlaní ako prevrátený vodopád. Z nich sa voda odparovala a vytvárala abstraktné svetielkujúce obrazce, aby následne v podobe dažďa kryštálikov padala naspäť do potôčika a znova sa stala vodou. Adran nemohol oceniť tento mágiou vytvorený umelecký výjav, jeho vnímanie mágie bolo príliš praktické.

   Adran obišiel sochu a pristavil sa pri okienku napravo v rohu, nad ktorým sa črtal nápis Prihlásenie na štúdium. V okienku sedela žena a hneď sa na neho pozrela. Po zdvorilých pozdravoch, ktoré si vymenili sa ho spýtala: „Chcete sa prihlásiť?"

   „Áno," odvetil stručne. Žena mu podala papier a posunula k nemu brko a kalamár. Rýchlo povypisoval údaje, ktoré sa v liste žiadali a potom ho žena poslala čakať do radu k dverám. Pred ním boli traja mladí ľudia, dvaja z nich prišli aj s rodičmi. Adran si musel počkať, kým ich vybavia.

   Po vyše pol hodine sa dostal na rad. Ocitol sa pred dlhým stolom, za ktorým bolo usadených niekoľko ľudí. Spoznal riaditeľku Zafírie Mayru a niekoľkých ďalších ľudí poznal matne a vedel, že pracujú v akadémií.

   „Ty si Adran Thylanir?" spýtala sa ho riaditeľka, keď nahliadla do papierov pred sebou. Adran potvrdil. „No teda, čakali sme ťa o niekoľko rokov skôr," pokračovala a prezrela si ho. „Nuž, konečne ťa tu máme. S vyvolaním mágie nemáš problém, predpokladám." Znova potvrdil. Mágiu vyvolal už v deviatich rokoch.