PREKLIATIE A DAR

~ 56 ~

   Už asi týždeň Ania blúdila neznámymi končinami, celkom pustými a bez života. Koňa jej ukradli a peňazí jej už veľa nezostalo. Navyše celkom stratila smer a teraz ani nevedela, kde je a kadiaľ treba ísť. Začala veriť, že má takú smolu, že cestou minula všetky osady či dediny, ktoré tu museli niekde byť. Naokolo síce videla len kopce a lesy, ale nemohla predsa prejsť taký kus cesty a nenaraziť na žiadne obydlia.

   Padla noc a ona sa schúlila pri vysokom strome. Mala aspoň to šťastie, že nepršalo. No i tak bolo otázkou času, kedy sa ochladí a ona vonku zamrzne, alebo ju zožerie divoká zver. V jednej z dedín, ktorými predtým prechádzala, si kúpila hrubý šedý vlnený plášť, ale noci už začínali byť chladné. Teraz jej ešte postačí schúliť sa pod ním.

   Všetka tá smola začala, keď sa po celom dni jazdy ubytovala na noc v hostinci. Vtedy ešte bola pri zmysloch. No neustále premýšľala nad všetkým, čo sa stalo v chráme. Vôbec netušila, čo tí muži spravili s jej priateľkami. So všetkými tými dievčatami, s ktorými vyrastala a s kňažkami, ktoré ju toľko naučili. Chcela to vedieť. Potrebovala to vedieť. Táto potreba rástla až jej to nakoniec došlo. Má predsa Zyhoninu slzu. Toľko sa ovládala, aby pri nej nepremrhala celé dni, pretože to by sa určite stalo, keby sa nechala uniesť zvedavosťou. No pri myšlienke na to, čo ju učila veľkňažka Zaerina, že slza môže ukázať aj minulosť a súčasnosť, neodolala. Jej sny boli totiž od odchodu z chrámu vplyvom udalostí chaotické a absolútne nejasné. Najčastejšie však nemala vôbec žiadne alebo si na ne nespomínala.

   Prenajala si malú izbu na najvyššom poschodí a zamkla sa. Vytiahla v zamate zabalenú Zyhoninu slzu, ktorá žiarila ako ten najkrajší drahokam. Bola biela, ale keď sa na ňu zadívala, všimla si v jej vnútri jemné žilkovanie viacerých farieb. Bola nádherná. Chvíľu na ňu len hľadela a vnímala jej krásu a jej silu. Potom myslela na svoje priateľky. Na všetky dievčatá a ženy v chráme. Chcela vedieť, čo sa s nimi stalo. A chcela, aby jej to slza ukázala. Zdvihla dlaň a potom ju položila priamo na slzu. Tá sa pri jej priamom dotyku zachvela a Ania uvidela.

   Roztrasene ju zase zabalila a vložila do torby. Sťažka dýchala a oči mala hrôzou rozšírené. Už sa potom nezmohla na nič. Klesla na vankúš a nechala sa pohltiť zúfalstvom.

   Všetky sú mŕtve. Zyhonin chrám ľahol popolom a všetko, čím kedy boli, je navždy preč. Veľkňažka sa vrhla z okna veže, len čo Ania odišla.

   Nemohla to uniesť. Eliana. Melina. Nemala ujsť a nechať ich tam. Mala niečo spraviť. Mala im pomôcť. No ona utiekla a zachránila si len vlastný bezcenný život. Teraz mohla len plakať a aj to jej nebolo nič platné, ale nevedela prestať.

   Slza jej povedala aj to, že Zaerina už dávno predpovedala túto skazu, hoci nevedela presný čas. Myslela si, že ešte nejaký čas má, že ten deň nie je blízko. No škaredo sa mýlila. Ania si nemohla pomôcť. Pocítila k nej obrovský hnev, ktorý sa zlial s jej dávno vyklíčeným hnevom voči pravidlám. Preklínala všetky jej predchodkyne, všetky tajnosti, všetko hlúpe zatajovanie pravdy a obmedzovania. Preklínala Zaerinu za to, že nič nepovedala, nepripravila ich na to, čo sa malo stať, nikoho nezachránila. V nekonečnom zúfalstve preklínala aj bohyňu za to, že zámerne zahmlievala a stále jej nechcela ukázať všetko. Hnevala sa na ňu aj preto, že si ju vybrala. Práve ju. A ju jedinú zachránila, hoci to bolo podľa nej nanajvýš nespravodlivé.

   Napokon plačom celkom vyčerpaná zaspala. Sny jej nepriniesli žiadne nové poznanie, iba pripomínali bezútešnú ničotu, ktorá sa na jej život zniesla a zahubila v ňom všetko dobré.

   Od toho dňa bola ako bez duše. Ani ju priveľmi nerozrušilo, že jej počas noci zmizol kôň. Pokračovala ďalej, kládla nohu pred nohu, no sotva vnímala svet vôkol seba. Neustále bola ponorená v myšlienkach spojených s tým, čo všetko jej slza ukázala.