~ 13 ~

55 13 4
                                    

   Cesta viedla chvíľu rovno a bola posiata kalužami, ktoré sa stále plnili dažďovou vodou. Po oboch stranách sa tiahli nekonečné porasty smrekov a borovíc, bukov a jaseňov, hustých kríkov a vysokej trávy, z ktorej vytŕčali kusy skál. Neskôr sa cesta začala zvažovať a stáčať doľava.

   Pred poludním lejak zoslabol natoľko, že z neho zostalo len slabé prskanie a aj to onedlho prestalo. Spoza mrakov občas presvitali krehké slnečné lúče.

   Dlhý čas kráčali po zvlnenej ceste, ktorá tu vznikla vďaka ľuďom, koňom a vozom, ktoré sa tu roky premávali, no teraz nestretli živú dušu. Nie každému sa chcelo trmácať nerovnou trasou vedúcou cez lesy a kopce v takomto počasí. Elinyru neraz napadlo, že sa možno mali ešte zdržať a počkať, kým dážď ustane. No nemala by pokoj po tom, čo sa stalo v dome veliteľa staorskej stráže. Možno už vytáral polovici mesta, že dračí démon bol tam. Možno ju tam už hľadajú jej prenasledovatelia. Nevedela vlastne, či bol len jeden alebo ich je viac. Nechcela byť paranoidná, od ich úteku z Dlhého údolia nenarazili na nič nebezpečné, aspoň ona si nič také nevšimla. No opatrnosť je aj tak na mieste.

   Prišli ku kamennému míľniku a od toho miesta cesta začala stúpať trochu strmšie do kopca. Vietor skuvíňal v korunách stromov a trojici nepríjemne šľahal do tváre. Zablatená zem čvachtala pod kopytami a plášte mali mokré a ťažké. Keď sa svetlo pomaly vykrádalo spomedzi stromov, zašli ďalej od cesty a našli si suché miesto pod skalným previsom.

   Konečne nadišiel čas na ďalšie otázky, keď boli v suchu a v akom takom teple. Počas dňa si Elinyra spomenula na niečo, čo jej po odchode z Arvininho domu celkom vyfučalo z hlavy a následný prúd myšlienok to celkom prekryl. Pozrela na Norcana, ktorý si práve chystal miesto na spanie na okraji ich malého tábora. Pri pohľade do jeho tváre s neustálym tajuplným výrazom sa znova musela v duchu pýtať, kto to vlastne je a o čo mu ide. Povedal, že je Strážcom. No je to skutočne tak?

   „Prečo vás ten chlap nazval zbehom?" spýtala sa odrazu. Norcan sa na ňu pozrel bez akejkoľvek zmeny výrazu. Čakal tú otázku. Eradan sa prekvapene pozrel na ňu a potom na Norcana. Tiež na to zabudol, no spomenul si.

   „Keď sa staneš Strážcom, slúžiš pod vodcom Strážcov a vodcom Zahru. Ale nie nutne až do smrti. Niektorí si vyberú slobodnejšiu cestu a slúžia ľuďom. Ako ja."

   „Keď som sa vás spýtala, či patríte k Strážcom, odpovedali ste mi, že áno," pripomenula mu mierne rozčarovane.

   „Stále som Strážcom, aj keď, ako sa povie, na voľnej nohe. Nevzdal som sa toho, čo by mali predstavovať." Sklopil zrak a očividne k tomu viac povedať nechcel, no Eradan ho nenechal mlčať.

   „Mali? Strážcovia sú ochrancovia mieru, pomáhajú ľuďom tam, kde si sami nevedia rady. Sú to čestní a oddaní ľudia. Je česť k nim patriť." Norcan podvihol kútiky úst.

   „Pekne naučené," poznamenal pohŕdavo. „Keď táto organizácia vznikla, bola presne taká. Ale časom sa z jej vedenia stala ziskuchtivá a prospechárska banda. Nevravím, že všetci členovia organizácie sú rovnakí, ale o všetkom podstatnom rozhodujú tí na vrchole. A ja som sa rozhodol, že sa toho nebudem zúčastňovať. No sú ľudia, ako je Rayhorn, ktorí vstup do organizácie berú ako doživotné poslanie, ktoré ukončí až smrť. Tí nazývajú takých ako ja zbehmi a zradcami. Hoci opustiť organizáciu je celkom legálne. Nie je to armáda a my nie sme vojaci." Norcan si ľahol na chrbát a naznačil, že slov bolo na dnes dosť. No Elinyre na tom stále jedna vec nesedela. Nestihla sa spýtať, pretože ju Eradan predbehol so svojou otázkou.

   „Neskladajú Strážcovia prísahu?"

   „Prisaháme, že budeme strážiť mier, pokoj ľudí, budeme chrániť bezbranných a trestať tých, čo porušia zákon, a tak ďalej. Nie je tam ani zmienka o tom, že to nesmieš vykonávať sám za seba, bez vôdzky uviazanej okolo krku."

PREKLIATIE A DARDonde viven las historias. Descúbrelo ahora