c h a p t e r n i n e t e e n

340 39 6
                                    

Slzami zmáčaná Alaska sa nemala kam schovať

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

Slzami zmáčaná Alaska sa nemala kam schovať. Dievčenské záchody boli, na počudovanie, neustále plné a do triedy v takomto stave nemohla ísť. Prehodila si vak cez jedno plece a vyhýbajúc sa očnému kontaktu s hocikým na chodbe zamierila na futbalové ihrisko. Vedela, že o takomto čase tam nik nebude, čo bolo presne to, čo potrebovala. 

Sadla si na jasnožltú plastovú stoličku, ktorá ju začala tlačiť na chrbte, no to ticho bolo príjemnejšie. Zapozerala sa na bezoblačnú oblohu a po lícach sa jej spustili nové slzy. Posledných päť minút jej slzy uschínali a znova tiekli, ako v začarovanom kruhu.

Ilúzia, že je na ihrisku sama, sa veľmi rýchlo rozplynula. Ucítila na chrbte cudzí pohľad, čo ju donútilo pootočiť hlavu. Pohľad jej padol na útleho chlapca zahľadeného do rozpadávajúcej sa knihy, s kúskami mrkvy v krabičke. 

I on ucítil nechcený pohľad, na čo zdvihol pohľad. Navzájom sa pozorovali, až to vyzeralo, ako keby viedli súťaž, kto vydrží dlhšie nežmurkať. Na jeho perách sa objavil jemný úsmev a so všetkými vecami sa presunul k Alaske. Nechal medzi nimi voľnú stoličku, čo veľmi ocenila. 

Na voľnú stoličku medzi nimi položil misku s mrkvou a kývol na ňu hlavou. Alaska si vzala zo dva kúsky a vďačne sa na neho usmiala. Vyhovovalo, že sa nevypytoval, prečo vyzerá, ako vyzerá.

Z ničoho nič pred ňu vystrel ruku, ktorú bez váhania prijala. Niečo na ňom jej prišlo nesmierne upokojujúce. Chrbtom voľnej ruky si utrela slzy a na perách sa jej objavil jemný úsmev. 

„Simon."

„Alaska."

𝐂𝐀𝐋𝐋 𝐌𝐄 𝐌𝐀𝐘𝐁𝐄 /SKWhere stories live. Discover now