𝐂𝐀𝐋𝐋 𝐌𝐄 𝐌𝐀𝐘𝐁𝐄 /SK

e p i l o g u e

V deň maturitného plesu sa obloha roztrhla a na zem padali obrovské kvapky dažďa. Vyzeralo to, ako keby samotní bohovia nechceli tento deň oslavovať. 

No trojicu kamarátov, obracajúcich sa v zrkadle, neodradilo ani toto hnusné počasie. 

„Phoenix, tvoj oblek je absolútne geniálny. Priam z neho kričí, že si..."

„Gej?"

Alaskine líca sa opätovne zafarbili do červena. Za tie posledné dni, čo strávila s týmito stvoreniami, sa jej toto stávalo skoro každú sekundu. 

„Iný. To som chcela povedať."

Phoenix sa zasmial a snáď po stý raz za dnešný deň sa zapozeral do zrkadla. Alaska mala neskutočnú pravdu. Ako na mieru padnúci oblek pastelovo ružovej farby istotne obráti každého pozornosť práve na neho. 

No dnešný deň bol jeho. V dnešný deň mohol byť v čomkoľvek a byť kýmkoľvek. 

Ihneď ako vošli do sály, kde mali stráviť ich poslednú noc pokope, všetky pohľady sa upriamili na jedného člena trojice. Síce nikdy nemal rád veľa pozornosti, v dnešný večer si to naplno užíval. Simon vzal Alasku za ruku a vtiahol ju na parket, ktorý sa zatiaľ len zapĺňal. 

„Idem po pitie, ľudia."

Ani jeden ho nevnímal. Žili si vo svojom vlastnom svete, šťastný ako ešte nikdy. Phoenix si prial, aby i on mal niekoho, kto ho vtiahne na tanečný parket, chytí ho okolo pása a už nikdy nepustí. Miesto toho sa však premiestnil k podlhovastému stolu plnému pitia a jedla. Do troch pohárov nalial ružovú tekutinu, ktorú na prvý pohľad nedokázal identifikovať a premiestnil sa k stolu s ich menovkami. 

Pohľadom pozoroval všetkých svojich spolužiakov, hýbajúcich sa do rytmu hudby. Poniektorých za tie štyri roky nestihol ani poriadne spoznať, čo ho teraz mrzelo. Počas celého štúdia myslel len na deň, kedy konečne skončí a ani si nestihol uvedomiť, že stredná škola je len jedna. No mal ešte tento jeden večer. Dúfal, že sa stane niečo, čo mu tieto štyri roky bude navždy pripomínať. 

Z reproduktorov sa ozvala pesnička Sweather Weather. Ihneď si spomenul na deň, kedy spoznal Rivera Tuckera. Ten zapaľovač od toho momentu nosí v taške. Ako pripomienku, že niekto ako River Tucker skutočne existoval. 

„Smiem prosiť, Bennet?"

River Tucker, ladne postávajúci nad Phoenixom Bennetom, vyzeral ako mýtické stvorenie. Čierny, na mieru padnúci oblek, dopĺňala ružová kravata v odtieni Phoenixovho obleku. Phoenix vložil svoju ruku do tej jeho a nechal sa zaviesť na parket. Zamiešali sa medzi ostatné páry, ktoré si ich prítomnosť ani nevšimli. 

Phoenix si ani neuvedomil, kedy sa Riverove ruky ocitli na jeho bokoch. Na niekoľko sekúnd mal pocit, ako keby jeho srdce zabudlo fungovať. Nádych, výdych.

„Simon mi prezradil, aký budeš mať oblek. Dúfam, že ti nevadí, že..."

„Vôbec nie!"

Riverov smiech bol ako balzam na dušu. Phoenix skrátil i ten najmenší priestor, ktorý medzi sebou mali a opäť ucítil jeho silnú vôňu. Toto bolo ako sen. River sa naklonil bližšie k jeho perám a bez hocakého váhania prekonal vzdialenosť medzi nimi. 

V tej chvíli Phoenixove vnútro vybuchlo v obrovský ohňostroj. Ohňostroj lásky a nekonečného šťastia. Bozk mu ihneď opätoval, čo prekvapilo i samotného Rivera. Keď im došiel všetok kyslík, odtiahli sa jeden od druhého a čelá si opreli o seba. 

„Tak som dúfal, že mi dáš druhú šancu, Bennet."

„Premyslím si to, Tucker."

„V tom prípade mi niekedy zavolaj. A ja zdvihnem. Tebe zdvihnem vždy."

Príbeh dvoch duší, ktoré nikdy nepomysleli, že skončia v náručí toho druhého, sa tu končí. 

No niečo sa končí, a niečo ešte lepšie sa začína.

★