26. kapitola

6K 490 8
                                    

Vianočné sviatky ubehli ako voda. Strávila som ich, pravdaže, so sestrami, Buckom a Lou. Nick šiel za bratmi do Toronta a Joe za rodičmi niekam do Ohia. Štedrý večer sme si, myslím, všetci užili. Richelle mala po troch pohároch červeného vína ružové líca a úsmev pre každého, takže väčšinu možných problémov sme vyriešili ešte skôr ako stihli vzniknúť. Keď Buck otváral druhú fľašu a Richelle mu pod nos strkala svoj pohár, so Sydney sme sa na seba len usmiali.

Čo sa darčekov týka, najlepšie z nás asi skončila malá Lou. Moja neterka obľubuje plastelínu a zvieratá - a presne to aj dostala. Okrem trojitého balenia Play-Dooh dostala aj malého chlpatého zajačika, ktorý bol zavinutý v ružovej deke. (Ako prvá si tohto živého tvora pod stromčekom všimla Olivia, ktorá začala vrieskať niečo o ružových potkanoch.) Richelle pila, Buck upratoval kusy pokrčeného baliaceho papiera - a zajačích chlpov -, Olivia si užívala nový Canon, na ktorý sme sa všetci zložili, hoc nápad to bol Nickov. Darčekom bola úplne nadšená.

Sydney v tej dobe ledva dýchala kvôli upchanému nosu a boľavé hrdlo tomu tiež veľmi nepomáhalo, takže hneď po Štedrej večeri sa zababušila do deky a sŕkala si zo škoricového čaju. Ona dostala pár kníh a oblečenie; moja najmladšia sestra nebola ten typ človeka, ktorý by mal nejaké konkrétne záujmy. Bola až prehnane nezávislá a to robilo kupovanie vianočných darčekov o to ťažšie.

Ja som dostala len fotoalbum, že vraj na 'zážitky z vysokej školy' (asi si budem musieť vystačiť s foťákom v mobile), kozmetiku a mapu Atlanty. Myslím, že s tým posledným darčekom si zo mňa chcel niekto naozaj vystreliť, lebo keď som si ju rozbalila, Sydney sa podozrivo červenala a potláčala smiech. No nevadí.

Ruth trávi sviatky tiež s rodinou, v Chicagu, a dodnes sa nevrátila. Jej posteľ zíva prázdnotou a ja si, umývajúc si v jedno ráno zuby, uvedomím, že na to, že som tu už tri mesiace, mám len štyroch priateľov. Ruth, Jean, Iana a... Vlastne troch. Troch priateľov.

***

"Hádaj, kto získal možnosť ísť nakupovať s Jean?" sú prvé slová, ktoré mi venuje čiernovláska, keď vstúpi do mojej izby. Na ľutovanie, že som nezamkla dvere je neskoro, a tak sa len v posteli pretočím na druhú stranu.

"Daj pokoj," zamrmlem. V posledných dňoch len spím a učím sa. Skúškové obdobie začína o pár týždňov a ja som až žalostne nepripravená. No keď spím, všetky podobné starosti sú mi ukradnuté. (Ďalšie plus vstávania o desiatej.)

"Tak poď, Clarkeová, vstávaj!" Hoc mi tieto slová povie otravná dcéra profesora, ktorý ma z celého srdca neznáša, v okamihu, keď ich začujem, nemôžem si pomôcť, no myslím na niekoho iného. Automaticky sa mi v mysli objaví moment pár dní spred naháňačky v daždi. Vonku bolo tiež chladno, vietor fúkal a zdvíhal do vzduchu farebné listy, ktoré sa kopili pod ošumelými konármi stromov. Pretože sme boli s Colinom príliš unavení a leniví niekam ísť, len tak sme ležali u mňa v izbe a rozprávali sa o hlúpostiach.

"Naozaj som sa nikdy nehrala s bábikami, prisahám," hovorila som oduševnene, hoc to bola lož. Každé dievča sa hrá s bábikami. (Aj chlapci, veď čo si budeme navrávať.)

"Dobre, ako myslíš, Clarkeová, ako myslíš," rezignoval v hádke Colin a potom sa zahľadel do stropu. "Nikdy som nemal veľa hračiek."

Mlčala som. Čo sa na niečo podobné odpovedá? To je škoda, prišiel si o veľa, alebo Aj tak je to všetko konzumizmus. A tak som mlčala. Aj on mlčal.

"Moja vtedajšia pestúnka Marianna mala muža stolára," prehovoril chrapľavým hlasom do ticha. "Keď mal voľnú chvíľu, z kúska dubu vyrezával. Niekedy dal Marianne prsteň, niekedy spravil niečo pre mňa. Väčšina z tých vecí zostala v detskom domove, do ktorého som potom šiel, no zobral som si malého leva, čo pokojne ležal a hriva mu padala do očí. Stále by som ho tu mal niekde mať." Nemala som čo povedať. Raz som sa ho už na rodinu spýtala a vtedy mi dal jasne najavo, že si neželá hovoriť o tom. Dosť jasne na to, aby som to viac neskúšala.

"Ale to je jedno," vyhlásil nakoniec a postavil sa. Oprášil si nohavice, naklonil sa nado mňa, takže mu do očí padali jeho zlatisté vlasy a venoval mi úsmev, v ktorom nebolo ani stopy po jeho melancholickom tóne. Bol veselý a žiarivý. Nespoznávala som ho.

"Tak poď, Clarkeová, vstávaj!" Zasmiala som sa a nechala ho zdvihnúť ma na nohy. Jeho ruky boli veľké a teplé.

Ruka, ktorá sa ma však dotkne teraz je drobná a chladná. Vonia ako vanilka. "Tak vstaneš niekedy, alebo zostaneš v posteli celý deň?" Zostať v posteli celý deň mi už nepripadá ako skvelý nápad. Moja myseľ je plná Colinovho úsmevu. Musím ho odtiaľ dostať a - ako by mi určite odporučila Jean a každá moja sestra - najlepším spôsobom ako je nakupovanie.

"Daj mi sekundu, len sa oblečiem," poviem a odhrniem perinu, ignorujúc jej prekvapený výraz.

"Počkám ťa v aute," zamrmle stále nechápajúc, no patrične spokojná, a vyjde z izby.

Colin Rowell ✔Where stories live. Discover now