Colin Rowell ✔

30. kapitola

Elizabeth

Moja hlava.

Čo to tu tak trieska? Odporný pravidelný zvuk sa mi zarezáva do ušných bubienkov a trhá ich na kusy. Čo za prekliaty stroj...?

"Vypnite to," - snažím sa povedať, no môj hlas vypovedal službu. Pery mám suché a popraskané, každý pohyb nimi ma zabolí. Moja myseľ sa taktiež vzdala. A čo sa vzdá, nemôže bojovať - a tak znovu upadám do bezbolestného spánku.

Blúdim ničotou. Všade okolo je tmavý dym a ticho. Zrazu sa ozve hlas. Je to detský smiech plný radosti. Predo mnou zrazu behajú štyri dievčatká. Každé má svetlé vlasy a voľné letné šaty, ktoré za nimi vejú a vlnia sa.

"Hej, Olivia, daj pozor, aby Sydney nespadla! Chelle, spomaľ trošku!" kričí za nimi žena. Má nádherné biele šaty a vlasy rovnakej farby ako naháňajúce sa dievčatá. Na jej tvári svieti úsmev. Stisne mi srdce, keď si uvedomím, kto to je.

"Syd už behá pekne, čo povieš? Skoro predbehla Liz," povie mužovi sediacemu na deke a prisadne si k nemu.

Ten sa zasmeje. "Malá strela," povie a z vrecka si vytiahne cigaru. "No s Liz ju nemôžeš porovnávať, vieš predsa, že nerada behá."

"Viem, predsa poznám svoje dievčatá," skonštatuje pomaly, úsmev jej neschádza z tváre. V lúčoch poludňajšieho slnka a s rozpustenými vlasmi, je žena nádherná. Jej manžel si to očividne všimol tiež, lebo počas vyfukovania dymu spomedzi pier na ňu hľadí ako na svoj najväčší poklad. Akonáhle sa k nej však dostane smrad z cigariet, žena sa rozkašle.

"Aspoň teraz to, prosím ťa, odlož," rozháňa rukami dym. "Všetky tvoje vesty sú tým smradom celkom zničené! Z niektorých  sa ani nedá vyprať, taký je prenikavý. V práci ti na to naozaj nič nehovoria?"

Muž zahasí cigaru o čerstvú zem pod trávou a ľahne si na deku. "V redakcii je to každému jedno. Ledva ma pozdravia, nieto ešte poznamenajú niečo o fajčení. Je im to jedno. Čudujem sa, že tebe na tom stále tak záleží." Venuje jej pohľad plný nehy a špičkami prstov ju pohladí po tvári.

Žena sa smutne usmeje. "Ja sa skôr čudujem, že tebe na tom stále nezáleží. Máš deti, Ronald."

Úsmev mu ochabne a ruku, ktorou sa dotýkal svojej manželky, spustí dole. "Ja viem... Naše deti. Samé dievčatá, dokelu," trpko sa zasmeje. "Kto by povedal, že najväčší knihomoľ a bifľoš okolo seba bude mať toľko báb?"

Jeho manželka ho chvíľu mlčky sleduje. Určite si všimla zmenu témy, no nedbá. Sleduje ho pohľadom čírej lásky a bolesti. Už na pohľad vidím, aká je statočná. Znovu nahodí úsmev a skryje zaň všetky svoje starosti. "A kto by povedal, že školská hviezdička sa zamiluje do niekoho, kto v tej dobe ani nevedel, kto to je QUEEN? Nikto. A pozri sa na nás. Nie si šťastný?"

"Neprekonateľne." Dolieha k nim krik detí.

"No vidíš," žena sa skloní a jej vlasy muža určite pošteklili na tvári. Šepká mu do ucha, no počujem ju, akoby to hovorila mne. "A okrem toho; na budúci týždeň budeš len s jedným jediným dievčaťom. Nezabudni."

"Tá chata! No jasné... musím tomu chlapovi zavolať ohľadom kúrenia, no myslím, že..." zháči sa. "Práve som to pokazil, čo?"

Žena prikývne a so smiechom ho pobozká. "Moje úmysly sú v háji," povie, keď sa odtiahne. "No na tom nezáleží."

Práve, keď ho žena znova pobozká, obraz sa znovu ponorí do tmavej hustej hmly a zmizne.

Moja hlava. Moja hlava.