Colin Rowell ✔

32. kapitola

"Pripravená?" Jeho hlas znie nedočkavo a, keďže hovorí spoza dvier, aj tlmene.

"Nemôžeš... Nemôžeš mi s tým prísť pomôcť?" Som bezradná a jediná osoba v okolí tejto izby, schopná vyriešiť môj problém, je očividne Colin. O siedmej máme byť u Richelle, na tej "zoznamovacej" večeri, na ktorú ma pozvala Sydney. S Colinom sme sa dohodli, že tam pôjdeme spolu - pôvodne sa k nám mala pridať aj Ruth, no tá zistila, že si musí ísť ešte pred tým niečo vybaviť do banky a tak sa do mesta vybrala autobusom o dve hodiny skôr.

Začujem, ako sa za mnou otvárajú dvere a nastavím sa tak, aby som to Colinovi čo najviac uľahčila.

"Liz?" spýta sa po chvíľke trápneho ticha.

"Áno?" otočím sa k nemu, pričom látka šiat ma pošteklí na stehnách. Zrazu mám chuť zatočiť sa a nechaj sukňu viať okolo mňa. No skôr, než to stihnem urobiť, sa rýchlo spamätám. "Mohol by si aspoň zatvoriť dvere, keď tu stojím takáto...odhalená?"

Jednoducho mám rozopnutý zips na chrbte. Colin sa ale tvári akoby ma videl v priesvitných šatách, alebo nebodaj - celkom nahú. Zdvihnem obočie. "V pohode, Rowell?"

Zatrasie hlavou a otočí sa, aby zavrel dvere. "Jasne, všetko... všetko je v poriadku."

"Zapol by si mi šaty, prosím?" spýtam sa trasúcim hlasom. Dúfam, že si to Colin nevšimol.

"Ech - hej, hej, bez problémov," odvetí až príliš bezstarostným tónom.

Otočím sa k nemu znova chrbtom a vlasy si stiahnem na dopredu, aby mu nezavadzali. Keď na chrbte zacítim letmý dotyk jeho prstov, na rukách mi naskočia zimomriavky.

Dobre, dosť. Nemala by som sa takto cítiť. Nádych, výdych, nádych, výdych, opakujem si a snažím sa upokojiť moje rozbesnené srdce, ktoré mi ide vyskočiť z hrude. Neviem, či je to kvôli tomu, že Colinove prsty mám stále na chrbte. Dúfam, že až taký veľký efekt na mňa nemá a že som mala menší astmatický záchvat. Každopádne, je to dobrý pocit; vôbec nie jeden z tých, na ktoré by som najradšej zabudla. Práve naopak. Je to pocit, na ktorý do konca života nezabudnem.(Pochopiteľne, áno, aj v prípade, ak to bol astmatický záchvat.)

"Hotovo," vyhlási a odstúpi odo mňa. So širokým úsmevom sa k nemu otočím a vlasy si prehodím späť na chrbát. Colin vyzerá, akoby... akoby ani nevidel mňa. Akoby hľadel na niekoho pre mňa celkom neznámeho; veď na tú zvláštnu Liz Clarkeovú sa Colin Rowell nikdy nepozrel inak než ako na kamarátku. Na koho sa to teda teraz pozerá?

Snažím sa nevenovať jeho výrazu veľa pozornosti; znamenalo by to totižto, že poruším to "poslednýkrát", ktoré som mu pred nedávnom sľúbila. "Pôjdeme?" spýtam sa ho s úsmevom, ktorý statočne odoláva všetkým citom, ktoré mnou v tomto momente prechádzajú. Úsmev zostáva rovnaký, hoci vnútri zúri búrka; boj s vlastnou vôľou.

"Áno, asi by sme mali," povie. Zoberiem šaty, čo chcem odniesť Jean a prevesím si ich cez ruku.

"Nevadilo by ti, keby som pred odchodom vybehla za Jean Gawsonovou a dala jej tieto šaty?" spýtam sa ho, keď zamknem dvere a vystriem sa.

"Nie, vôbec. Máme ešte dosť času," mávne rukou, no ten výraz, čo mal v izbe stále pretrváva.

"Vďaka, Colin," usmejem sa a vykročíme. Tieto šaty... je naozaj dobrý pocit mať ich po dlhej dobe na sebe. Sú bordovej farby a sú z ľahkého, blúzkovitého materiálu, ktorý sa pri každom pohybe jemne vlní. Snáď na ne nie je vonku príliš zima.

Kráčame tichými, tmavými chodbami, kým sa konečne dostaneme dolu.

"Myslím, že Jean teraz býva niekde vzadu za knižnicou, u otca, no nie som si istá." Jeanin otec má totižto dom tu, v areáli školy a vraj jeden ešte niekde na predmestí Atlanty.

"Dobre. Nevadí ti, ak pôjdem s tebou? Nechcem ťa takto vystrojenú pustiť samu cez večerný kampus," povie Colin tým zadumaným hlasom.

"Vystrojenú?" zdvihnem pobavene obočie.

"Len som... len som ti chcel povedať, že ti šaty veľmi pristanú," dostane zo seba nakoniec. Kráčame vedľa seba a ja nedokážem zadržať úsmev, ktorý sa mi derie ma tvár. A ani nechcem.

"Ďakujem," šepnem do tmy, ktorou kráčame a prepletiem si s ním prsty. Jeho ruka je teplá a veľká, dokonalo schová tú moju. Hoci tenký svetrík, čo som si prehodila cez šaty, ma pred chladom veľmi nechráni, tento nový zdroj tepla mi úplne stačí.

***

"Si si istá, že je to tu?" spýta sa Colin a poobzerá sa okolo seba. Dom pred nami osvetľuje len pár záhradných svetiel, no som si stopercentne istá, že je to tu. A nielen preto, že pred domom stojí Jeanino auto. (Oni majú nejakú špeciálnu príjazdovú cestu, alebo čo?)

"Áno, som. Na schránke je jej priezvisko," odvetím a vykročím ku dverám. Stlačím zlatý zvonček pri nich a začujem ako sa domom rozozneje zvuk gongu. V niektorých oknách sa svieti a ja dúfam, že mi nepríde otvoriť profesor Gawson, Jeanin otec. No otvorí nám niekto oveľa neočakávanejší.

"Ian?" vydýchne Colin spoza mňa.