Colin Rowell ✔

8. kapitola

Ležím na posteli a čítam Hlava XXII, keď sa ozve zaklopanie na dvere. Ako k nim idem, rozmýšľam, či to náhodou nie je Ruth s tým, že si zabudla kľúče, lebo keď som sa vrátila z prednášky, nebola tu. Otvorím dvere.

Stojí tam Colin. V celej svojej výške, bielej košeli a obyčajných modrých rifliach sa rukou opiera o rám dverí. Vyškiera sa, no keď mu pohľad padne na mňa, výraz mu zvädne.

"Čo-," zažmurká, "čo to máš na sebe?"

Pozriem sa dolu na svoje oblečenie a nechápavo nakrčím obočie. Mala som na sebe tmavomodré tepláky a ľahké biele tričko. Vlasy mi stáli v zmätenom drdole, no v celku som podľa mňa nevyzerala až tak katastrofálne, len... pohodlne.

"Čo máš za problém?" Nakloním hlavu na stranu a zahľadím sa naňho.

Rukou si prehrabne vlasy; robí to vždy keď je nervózny a práve nemá v ústach cigaretu. "Pozri, vyjadril som sa jasne, nie?"

Sladko sa usmejem a tiež sa opriem o dvere. "Vyjadril jasne? O čom to hovoríš?"

Colin pochopí moju hru a zaškerí sa. "Clarkeová, štveš ma. Padaj sa obliecť do niečoho..." -premeria si ma hodnotiacim pohľadom- "spoločenskejšieho. Prosím, ťa bež."

"Kam pôjdeme?"

Colin sa znova zaškerí. "Keby som ti to povedal, ani by si nevyšla z izby."

Keď z izby nakoniec vyjdem, mám na sebe voľnú svetlofialovú blúzku a čierne rifle. Vlasy som si zopla štipcom.

Rozhodím rukami a nechám ich znova spadnúť. "Spokojný?"

Colin si ma znova prezrie tým svojim röntgenovým pohľadom. Mám pocit, že chce niečo povedať, v očiach má zvláštny výraz, no rýchlo sa spamätá a strčí si ruky do vreciek. "Dajme tomu." Možno sa mi to iba zdalo.

Kráčame v tichosti, trávnik nám šuští pod nohami. Čudujem sa, že si Colin z vrecka nevytiahne cigarety, hoc viem, že by to rád spravil.

"Nezapáliš si?" spýtam sa, keď sa ticho stáva neznesiteľným.

Colin sa na mňa zahľadí. "Nie." Viac nepovie.

Kráčame cez takmer celý školský areál, kým zastavíme pred neveľkým poschodovým domom. Je biely a jednoduchý, má veľký balkón s vyschnutými, očividne zanedbanými muškátmi. Cez hrubé záclony sa na tmavú ulicu dostáva minimum svetla, no vidno, že v dome je dosť ľudí.

"Párty?" Nakrčím nos.

Colin sa zaškerí a otvorí dvere a pokynie mi, aby som šla prvá. "Možno."

Vnútri sú stlmené svetlá, pach piva a iného alkoholu a v každej izbe minimálne desať ľudí. Párty som si takto nepredstavovala. V mojej mysli to boli vždy izby mapratané tak, že ste sa ledva vedeli pohnúť, hudba hrala tak, že ste si takmer nepočuli vlastné myšlienky a farebné svetlá osvetľovali tváre pripitých študentov. Nikdy nie takto.

Hudba v pozadí je príjemná, niečo ako rock'n'roll a jezz dohromady, vrava ľudí veselá a uvoľnená.

"Kde to sme?"

"V dome bratstva," povie Colin. "Na jednom z fakt súkromných večierkov. Len na pozvanie."

Neviem, ako sa práve teraz cítim, no od nervozity a pocitu stiesnenosti, ktorý ma v mojich predstavách zakaždým sprevádzal, to má poriadne ďaleko.

"Si v pohode?" spýta sa Colin pochybovačne a starostlivo zároveň.

"Iste, iste, ja len... nepredstavovala som si to takto."

Colin sa rozosmeje. Jeho smiech je oveľa príjemnejší ako úškrny, ktorými ma častuje zvyčajne. "Pokoj, Clarkeová. Je to len párty," povie. "Poď, chcem ťa s niekým zoznámiť."

Vezme ma za ruku a vedie ma cez celú miestnosť. Pár ľudí ho pozdraví, on im len kývne hlavou. Vojdeme do kuchyne, kde stoja dva páry. V jednom dievčati spoznám Jean, chlapec, okolo ktorého má ovinutú ruku, je asi jej priateľ, Jack Palmers. Pretože sú otočení k dverám, zbadajú nás ako prví. Jean sa rozžiari a jej čierne pery sa roztiahnu do širokého úsmevu.

"Elizabeth!" zvolá a zamáva mi, akoby som si ju doteraz nevšimla. Úprimne, nedá sa prehliadnuť; čierne vlasy má elegantne upravené a oči má zvýraznené hrubou vrstvou ceruzky na oči.

Druhý pár sa k nám otočí a ja takmer zamriem. Aj keď ma chalani nikdy veľmi nezaujímali a ja som nezaujímala ich (bolo to vzájomné a ideálne), nikdy som sa nejako extra nestarala o to, ako vyzerajú. Už pri Colinovom vzhľade sa mi najprv rozbúchalo srdce (teraz, keď viem aký je protivný, je to preč), no pri chlapcovi stojacom predo mnou je takmer nemožné prehliadnuť jeho vzhľad. Mám pocit, že neexistuje zlá vlastnosť, ktorá by ho mohla v mojich očiach zoškarediť. Je vysoký, vysmiaty a jeho vlasy žiaria každým odtieňom zlatej. Jasnými očami ma prebehne a potom zvedavo zazrie na Colina.

Ten mykne plecami. "Nepozná ťa," povie.

Chalan sa zaškerí, pustí svoju priateľku, ktorej takmer žiarlivosť srší z nosa a podíde ku mne.

"Som Ian," povie. "Colinov skvelý starší brat."