Colin Rowell ✔

33. kapitola

"Ian?" zopakuje Colin neveriacky. Ruky má zvesené pozdĺž tela a ja znova zatúžim po príjemnom pocite, ktorý som mala, keď ma držal.

Ian vyzerá rovnako zaskočene ako my. Vlasy má strapaté, modré tričko je tiež akosi zvláštne pokrčené. Poškriabe sa vzadu na hlave. "Colin, Elizabeth," pozdraví nás nervózne.

Chvíľu tam všetci traja stojíme v trápnom tichu a vyhýbame sa očnému kontaktu. Každý však z iného dôvodu; Colin vyzerá, akoby sa mal každú chvíľu rozosmiať a pobúchať Iana po chrbte, Ian sa, samozrejme, asi dosť hanbí za toto naše náhodné stretnutie na takom nezvyčajnom mieste a ja - keď sa hocikedy, hocikde stalo niečo trápne, niečo ponižujúce... vždy som to ja, kto sa cíti najviac nesvoj a chce čo najrýchlejšie odbehnúť preč.

Môj mozog pre tentokrát usúdi, že to je vlastne celkom dobrý nápad; prinúti moje nohy k pohybu a ja prebehnem popri Ianovi do domu. Netuším, čo tu robí, no Jean mi to určite povie.

"Jean!" kričím, keď prechádzam vyleštenou halou. Možno za normálnych okolností by som tu všetko obdivovala; stĺpy z mramoru a veľké rastliny pri vchode do obývačky, obrovský luster, ktorý na steny maslovej farby vrhá nádherné odlesky. No teraz ma zaujíma len jedna vec: čo tu dokelu robí Colinov nevlastný brat?

Vbehnem do obývačky a od prekvapenia takmer pri zastavovaní spadnem. Jean sa snaží rýchlo zakryť, no stihnem zazrieť dosť, aby som vedela, čo sa tu deje. Čipkované prádlo plus Ianove strapaté vlasy a výraz tváre... Samozrejme, že viem čo sa tu deje.

"Liz..." vydýchne a zakryje sa lesklou, tmavohnedou dekou. Aj jej ónyxovo čierne vlasy sú strapaté, líca ružové a oči jej žiaria. "Čo tu robíš?"

"Čo tu robím ja?" vyprsknem. "No tak Jean..." podídem k nej. "Čo tu robíš ty? Čo má znamenať ten Ian a všetko?" Spadnem vedľa nej na gauč. Je pohodlný a takmer okamžite sa podo mnou prehĺbi. Padne na mňa akási zvláštna únava spôsobená práve ňou, Jean. Všetky tieto jej kúsky, do ktorých ma akosi vždy zapletie sa stali rutinou, no tentoraz je v tom zapojený aj niekto iný... očividne niekto až príliš ochotný stvárať tie kúsky s ňou. Strasiem sa. Nechcem ani myslieť na to, aké.

Jean si povzdychne. "Neviem. Celé... celé sa to zamotalo, Elizabeth," šepne. "Ani neviem ako som sa po tej párty dostala sem do kampusu. Ian ma tu našiel a zobral ma k sebe. Včera sme išli sem k nám a..." Rozhodí rukami. "Poznáš ma. Vieš, že pre neho som mala vždy slabosť," dodá s takmer ospravedlňujúcim tónom.

"Ale čo ten tvoj priateľ? A nemá náhodou aj Ian niekoho?" spýtam sa, rozhodnutá neriešiť čo sa tu doteraz dialo.

Jeaninu tvár pretne bolesť. "Ian už nie, kdežto ja som stále s Jackom. Je to také ťažké, Elizabeth."

"Ktorého?" spýtam sa pevne.

"Nenúť ma odpovedať," zamrnčí Jean a tvár si schová do dlaní.

"Ktorého?" zopakujem dôraznejšie.

"Iana, jasne, že chcem Iana!" vykríkne a vrhne na mňa pohľad. "Sama poznáš Rowellovcov. Čo je na nich to príťažlivé? Čo ťa ku Colinovi najviac ťahá?"

Odkedy ona vypočúva mňa?

Ale má pravdu. V čom sa skrýva Colinove čaro? Prečo sú moje city také hlboké, keď ani neviem prečo ho mám tak veľmi rada; prečo ho milujem?

"Neviem," odpoviem sebe i Jean šeptom. "Neviem, ale..."

"Ale?" trpko sa pousmeje Jean.

"Ale raz sa, dúfam, poučíme," odvetím hľadiac na náprotivnú stenu, na akýsi obraz dievčaťa pri potoku v zlatom ráme. Musí mať neskutočnú hodnotu.

"Raz?" Jean sa ku mne otočí. "Nebuď hlúpa, Elizabeth. Z tohto sa už ani jedna z nás nedostane."

"Mala by som ísť," postavím sa, odmietajúc myslieť na budúcnosť. Je zvláštne ako som sa vždy považovala za silnú ženu, no keď príde na podstúpenie bolesti, ktorá za to stojí... stiahnem sa.

"Asi hej," pousmeje sa Jean. "Dúfam, že sa o tomto môj otec nikdy nedozvie."

"Držím palce. A ozaj - priniesla som ti tie šaty, čo si mi vtedy kúpila. Boli dosť drahé a ja ich nepotrebujem." Poskladám ich a položím na gauč, na miesto, kde som predtým sedela. Jean venuje pohľad najprv šatám, potom mne. V jej očiach vidím mnoho emócii, no objavia sa len na chvíľu; potom ich všetky prekryje svojím typickým úškrnom.

"Raz mi povieš ako si sa z tej párty dostala domov ty," povie. "A tie šaty si nechaj, čo by som s nimi asi tak robila? Si vyššia než ja, nesedeli by mi."

Zasmejem sa. "Som si istá, že ti budú dobré - je to o tri čísla menšia veľkosť než akú nosím, pamätáš?"

Jej úškrn sa rozšíri. "Som rada, že si z tej noci vôbec niečo pamätám. A číslo tvojich šiat k tým informáciám, bohužiaľ, nepatrí. Tak si ich ber a prac sa mi z očí, Clarkeová. Kým sa nevráti otec, som voľná a ty mi v tom nezabrániš."

Rozosmejem sa. "Ty si číslo. Musím ísť, no tie šaty si naozaj nezoberiem, sú tvoje. Čau."

"Uži si večer!" zakričí ešte za mnou. Vyjdem z obývačky a s úsmevom na perách prejdem cez halu až ku dverám. Colin s Ianom sa tam na niečom smejú a neprestávajú, ani keď sa k nim postavím.

"Už idem, daj mi... daj mi minútku," snaží sa chytiť dych Colin.

"V pohode." Obrátim sa k Ianovi. "Postaraj sa o to, aby Jean už toľko nepila, prosím ťa. Neprospieva jej to."

Ianovi z tváre zmizne úsmev a nahradí ho zmätený výraz. "Čo tým myslíš?"

"Presne to, čo som povedala. Postaraj sa mi o ňu," usmejem sa. "A pomôž jej všetko upratať, predtým než príde jej otec. Pôjdeme?" Otočím sa ku Colinovi.

"Jasne." Uškrnie sa na Iana. "Tak sa maj dobre, braček."

Ian len zdvihne palec a s pobaveným výrazom za sebou zabuchne dvere.

"Čo sa tam stalo, že máš takú dobrú náladu?" spýta sa ma Colin ako tak kráčame smerom k parkovisku. Emma sa ešte stále nenašla, no nejaký jeho spolužiak mu vraj požičal auto, takže som zvedavá.

"Nič," odvetím s úsmevom. Naozaj sa nič nestalo; len som akosi zvláštne šťastná zo Jean a Iana. Prečo? To neviem ani ja. No pohľad, ktorý mi venoval Ian, keď som mu povedala, aby na ňu dával pozor; pohľad, ktorý mi presne povedal čo k nej cíti... Nebol to dostatočný dôvod na radosť? "Naozaj sa nič nestalo, len... Ále, nič."

"No tak, hovor," buchne do mňa ramenom.

Usmejem sa. "Teším sa na Avu."

"Naozaj?" Colinovi sa rozšíria oči.

Prikývnem. "Áno, áno, teším sa na ňu. Biologická sestra... no nie je to ako z filmu?"

"Ako vieš, že si myslí, že som jej brat?"

"Ále, Sydney mi všetko povedala," zasmejem sa. Srdce mi pri každom kroku bije vzrušenejšie a vzrušenejšie. Šťastie v mojom vnútri je neopodstatnené a nepochopiteľné. Odráža sa aj v mojom hlase. "Ako sa cítiš ty?"

"Dosť nanič," povie a chytí ma za ruku. "Počkať. Už je to lepšie."

Zasmejem sa a prepletiem si prsty s tými jeho. Celé moje vnútro sa roztancuje a mňa naplní predtucha, že máme pred sebou skvelý večer.