20. kapitola

5.8K 509 9
                                    

"Naozaj nevieš, kde si?"


"Netuším! V Atlante som vyrastala, ale som úplne stratená!"

Z druhej strany telefónu sa ozve Jeanin smiech.

"Prepáč, ja len... Ale nič. Aké budovy sú okolo teba?"

"Vysoké," odvrknem.

"Kroť sa, snažím sa ti pomôcť." Jean to očividne berie s nadhľadom. "Tak?"

Poobzerám sa. Je tu nejaký ten McDonald, obchod Dona Karan New York (v ktorom majú práve 50% zľavy) a obrovská parfuméria. Všetko to detailne opíšem Jean do telefónu.

"DKNY?" vypískne. "Fajn, viem kde to je. Nebude ti vadiť, keby sme sa tam zastavili? Päťdesiat percent je päťdesiat percent."

"V pohode," prevrátim oči. "Čakám ťa pred obchodom." A zložím.

Neviem prečo som zavolala práve Jean. Teoreticky som však nemala na výber, nie? Colin, Ian ani Ruth neprichádzali do úvahy a Jean je ten typ človeka, čo je tak zaujatý sám sebou, že sa ma pravdepodobne ani nespýta čo sa stalo. Možno to bol ten dôvod. Možno preto som jej zavolala.

Stojím pred nablýskaným obchodom a okolo mňa žije mesto. Autá, ľudia a všetky tie zvuky ma sprevádzajú celý život. Nenávidím ich.

Z boku do mňa niekto vrazí.

"Prepáčte. Neuveriteľne sa ospravedlňujem..." vraví muž, aj keď mu nevidím do tváre. Keď si prehliadnem jeho zovňajšok, napadne mi jediné slovo; tulák. Jeho čierna vetrovka je špinavá, tričko pod ňou roztrhané. Aj napriek tomu, že má topánky, môžem vidieť špičky jeho palcov.

"To je v poriadku. Vlastne... niečo vám vypadlo." Bez rozmýšľania si z prsta stiahnem prsteň od sestier, ktorý som dostala na maturitu a vtisnem ho do dlane slepcovi. Chvíľu ho skúma prstami, potom sa chrapľavo zasmeje.

"Dievča zlaté... Na svete je len jedna vec horšia ako ľudská hlúposť. Peniaze. Daj ten prsteň niekomu, kto ho ocení. Mne ho akurát ukradnú." Prsteň mi vráti, otočí sa a s pomocou paličky sa potáca ďalej.

Chvíľu sledujem jeho chrbát miznúci medzi ľuďmi. Z tranzu ma preberie trúbenie. Otočím za ním hlavu a takmer mi spadne sánka. To auto patrí Jean. Je nízke, dlhé, lesklé a červeno-čierne. Porshe. Predpokladám. Jean za jeho volantom vyzerá ako vystrihnutá zo seriálu 902 10 - s jej hlbokými očami a červenými zvodnými perami, ktoré má roztiahnuté v širokom úsmeve.

"Liz!" zamáva na mňa, akoby bolo možné ju prehliadnuť.

"Ahoj."

"Zaparkujem za rohom, za chvíľu som tu!" zakričí nahlas. (Všetkým potenciálnym zlodejom: Porshe bude zaparkované za rohom!)

O pár minút sa ku mne rýchlym krokom blíži na vysokých podpätkoch, vlasy jej poskakujú pri každom kroku.

"Liz, otec ťa zabije!" Tak takéto privítanie som nečakala.

"Otec?" spýtam sa celá zmätená.

Jean príde až celkom ku mne a pobozká ma na obe líca. "Môj otec, ty trúbka. Tvoj profesor. Vraj sa s tebou nemám ani rozprávať, lebo si len flákačka a blablabla."

"Ou. Ako by som si to u neho mohla vyžehliť?"

Jean sa zasmeje, chytí ma pod pazuchu a zamierime do nablýskaného obchodu. "U môjho otca?" Zvonivo sa zasmeje. "Oddrieš si to. Budeš odpovedať na otázky, ktoré nepoložil. Neusmievaj sa naňho. Nevyhováraj sa. Potom ťa možno prestane nenávidieť."

Na to nemám čo povedať. Kývnem hlavou a nasledujem ju do predajne. Keď sa za nami zavrú obrovské dvojkrídlové dvere, všetok hluk z ulice sa stratí. Akoby sme sa ocitli v novom, luxusnejšom svete, do ktorého nepatrím. V Jeaninom svete.

Je vidno, že predavačky pochopili, že zo mňa asi žiadne peniaze nedostanú a tak sa asi tri vrhnú na Jean ako supi. Zatiaľ čo jej oni odporúčajú najkvalitnejšie materiály a farby čo "letia", ja si sadnem na jednu z tých mäkkých lavičiek a čakám, kým Jean Gawsonová ulahodí svojim chúťkam.

***

"Videla si, ako sa mi tie predavačky pchali do zadku? To na tom milujem najviac. Dáš si červený rúž a myslia si, že máš jachtu."

Hľadím von oknom a snažím sa nevnímať, čo Jean hovorí. Ešte ma stále trochu pobolieva hlava a jej trkotanie tomu veľmi nepomáha.

"Prepáč, Liz, ale vyzeráš hrozne," skonštatuje šoférka a ostro vyberie ďalšiu zákrutu.

"Ja viem," odvetím mdlo. "Colin a Ian, to sú tí-"

"Ian?" Jeanin hlas zaznie o oktávu vyššie. "Čo s ním?"

Zvraštím obočie a otočím sa k nej. Červená sa. Jean Gawsonová sa červená.

"Počkaať," zatiahnem. Moja sánka zatiaľ neklesla len silou vôle. "Ian? Ten Ian?"

Jean sa až príliš sústredí na cestu. "Boli sme viac ako priatelia," pripúšťa po chvíli cez zaťaté zuby.

"Viac ako priatelia," zopakujem. Potom zapískam a otočím sa k oknu. "Pokiaľ premýšľaš nad tým, čo mu dáš na narodeniny, mám typ. Kúp mu prosím ťa auto. Chúďa Emma dvoch Rowellovcov neznesie."

Jeanin nahnevaný pohľad ma pobaví. "Kto dočerta je Emma?!"

Colin Rowell ✔Where stories live. Discover now