Colin Rowell ✔

9. kapitola

"Nevlastný brat," podotkne Colin s nepatrným úsmevom, ktorý sa mu odráža aj v očiach. Je uvoľnený a v tejto chvíli si všímam, že od Iana je krajší celkom iným spôsobom. Kým Ian vyzerá dokonalo, ako chlapec z plagátu, o ktorom ste vždy pochybovali, že je skutočný, Colin je krásny skôr v jeho drobných chybičkách a nedostatkoch. Aj napriek všetkému ma prekvapí, že sú to súrodenci. Hoc nevlastní.

"Bratia?" udivene zdvihnem obočie.

"Nevlastní," zopakuje Colin.

"Hej, hej, jasné, ale-"

Ian zdvihne ruku a zastaví ma.

"Toto si s Colinom vyrozprávate neskôr," povie ľahostajne. "Ty si sa mi však ešte nepredstavila."

Dlaňou si uhladím vlasy a potom, z nejakého nevysvetliteľného dôvodu, nervózne poviem: "Som Liz."

Ian sa usmeje, vezme ma za ruku a na moje prekvapenie ma jemne pobozká na hánky prstov. "Teší ma." Jeho hlas je hlboký a hoc nemôžem povedať, že by sa mi z neho podlamovali kolená, chápem, prečo sa to iným dievčatám stáva.

"Daj jej pokoj, Ian," odstrčí ho Colin, no usmieva sa. "Ona na tie tvoje hovadiny neskočí."

Ian sa zasmeje a objíme okolo pása dievča, s ktorým prišiel. "Nič také som ani nečakal."

Večer v spoločnosti Jean, Jacka, Colina, Iana a jeho sprievodu Lucie sa vyvíja dobre. Všetok čas trávime v kuchyni a nevyzerá, že by to niekomu prekážalo. Po pätnástich minútach držím v ruke plechovku piva, no som odhodlaná sa ho ani nedotknúť. Veď je to hnusné. Ostatní však zjavne môj názor nezdieľajú. Ianove slová sa asi po dvoch hodinách a piatej plechovke stávajú nezrozumiteľnými a o Lucie sa viac opiera ako ju láskyplne zviera. Celý ten ich vzťah je zvláštny.

Hoc je Lucie naozaj fajn, Ianovej pozornosti sa dožaduje možno až príliš zúfalo. Často sa len tak natiahne k jeho perám, no Ian sa iba odtiahne, nedotknutý jej prejavom lásky. Vlastne myslím, že ho Lucie vôbec nezaujíma.

Jean s Jackom, na rozdiel od nich, pôsobia ako čerstvo zamilovaní mladí ľudia, ktorými nakoniec aj sú. No chýba tam niečo ako... iskra? Akoby žiadne z tých sladkých slov, ktoré si povedali nedávalo zmysel.

A potom tu je Colin. Uvoľnený, vtipný a so širokým úsmevom na tvári mi celý večer robí spoločnosť, vysvetľuje ich interné vtipy, či "nenápadne" sleduje či mi ubúda z pohára. Začínam ho mať čoraz radšej a radšej.

Keď už začínam byť unavená, nakloním sa k nemu tak, aby ma mohol počuť len on a poviem: "Už by som šla. Je toho na mňa dosť."

"Si si istá?"

Prikývnem a on sa usmeje. Myslím, že jeho bezstarostný úsmev sa mi práve vryl do pamäte ako najkrajší úsmev na svete.

Dopekla.

Prečo mi napadajú také veci? Dá sa opiť z dychu, či z prítomnosti opitých priateľov? Ešte som o tom nepočula. Snáď nie.

"Fajn ľudia, s Liz to na dnes balíme," povie ostatným.

"Už?" zamrnčí Jean. "Zostaň ešte. Prosím. Do polnoci."

Ani som si neuvedomila, že je tak neskoro. No pri pohľade do Jeaniných očí mám chuť zostať.

Zatrasiem hlavou. "Prepáč, naozaj som vyčerpaná. Ale ešte sa určite vidíme. Majte sa."

"Pa," povie Jean so stiahnutým obočím. Jack nám zakýva, Lucie sa na mňa pousmeje a Ian mi vtisne na líce mľaskavý, opilecký bozk. Zdá sa mi, že keď má pery celkom pri mojom uchu šepne "Daj mi na neho pozor", no nestihnem sa ho spýtať, čo to malo znamenať. Veľvýznamne na mňa pozrie, čo sa mu aj napriek alkoholu podarí celkom slušne a potom sme zrazu späť vonku, pred domom, a Colin mi zviera ruku vo svojej.

"Čo vravíš na dnešný večer?" spýta sa a našimi spojenými rukami kolíše vo vzduchu.

"Bolo to fajn," poviem s úsmevom. "Máš milého brata. Aj priateľov." Pri slove 'priateľov' zaváham a dúfam, že to sú jeho priatelia, lebo doteraz sa tváril, akoby ho vôbec nezaujímali. "Ten Ian... máš ho fakt rád, čo?"

Najprv sa chcem vyfackať, že sa na niečo také pýtam chalana, no keď sa nad mojou otázkou pousmeje - som rada, že som tak urobila.

"Keď som bol mladší a jeho rodičia si ma adoptovali, jediný ma neľutoval...a bolo to zvláštne osviežujúce, ak vieš čo tým myslím."

Pomaly prikývnem. "Hej, asi viem." Pri nasledujúcej otázke zaváham. "Koľko si mal rokov, keď si ťa adoptovali?"

Colin akoby si ani nevšimol, že ho tu takmer vypočúvam. "Dvanásť, skoro trinásť. V tom veku človek potrebuje len dve veci - byť vypočutý a pochopený. A Ian sa viac-menej postaral o obe."

"Vieš niečo o svojich rodičoch? Myslím biologických."

Prudko zdvihne hlavu a zahľadí sa mi do očí. Nenachádzam v nich žiadnu emóciu, akoby to boli oči starej, zabudnutej bábiky.

"Pozri, Clarkeová," rukou si prehrabne vlasy, "toto nie je vec, o ktorej by som chcel práve teraz hovoriť. Nie teraz, keď som opitý, unavený a ty máš tak roztomilo rozcuchané vlasy... Jednoducho nie. Nie teraz. Prepáč." Ešte poslednýkrát si zájde rukou do vlasov. V jeho výraze sa bijú emócie, ktoré nedokážem presne opísať. No bolí ma vidieť ho takto.

"Áno, prepáč, neviem, prečo ma to vôbec za-"

"Nie, Elizabeth."

Viac mi nepovie. Prvýkrát ma nazve mojím celým menom, no ani táto skutočnosť mi z mysle nevymaže výraz, ktorý má, keď sa otočí a odchádza.