Colin Rowell ✔

12. kapitola

Hádam po prvý raz od začiatku upravovania tohto príbehu sa k vám oficiálne prihováram. Pred pár dňami ma kamarátka nakopla, aby som sa do pridávania a editovania pustila skutočne naplno, nie len keď sa mi chce a podobne. Zatiaľ (hahah tie tri dni :D) sa mi to darilo, ale už zajtra odchádzam na týždeň preč a nebudem mať čas na Colina Rowella a Liz Clarkeovú ani pomyslieť. :) Vzápätí však odchádzam znova a pár dní po návrate znovu. Takže ďalšia časť je v nedohľadne a dúfam, že moje dôvody pochopíte.

Chcem vám ešte poďakovať za skvelú aktivitu, za vaše názory v komentároch, ktoré si veľmi vážim a spôsobujú mi pri písaní hádam najväčšiu radosť. Nebojte sa v tom pokračovať ;)

Prajem vám ešte pekné prázdniny, užite si túto časť a do skorého videnia! :)

-glimm xx

***

Otvorím dvere bytu, ktorý som ešte pred týždňom považovala za svoj jediný domov a vstúpim dnu, Colin ma nasleduje.

Batoh si zložím na chodbe a pokračujem až do obývačky spojenej s kuchyňou. Nad sporákom stojí Richelle, Lou sa hrá na zemi v obývačke a Buck sedí ešte v pyžame za stolom a pije kávu, pohltený nejakým článkom v novinách. Keď nás Richelle zbadá, žmurkne na mňa a na celý dom zakričí: "Lizzie je doma!"

Odpoveď príde zo Sydniinej (a mojej bývalej) izby rovnako, krikom: "Na to ti viac neskočím, Richelle!"

Všetci, okrem Lou a Bucka, sa usmejeme. "To je škoda," zakričím jej späť. "Tentokrát má možno-" Ani nestihnem dopovedať, z jednej z izieb vybehne Sydney v teplákoch a so strapatými vlasmi, čo sa na nej tak často nevidí, a hodí sa mi okolo krku.

"Liz," vydýchne. "Tak veľmi si mi chýbala."

"Aj ty mne, blbka, aj ty mne."

Odtiahne sa odo mňa s úsmevom od ucha k uchu, ktorý jej však povädne vo chvíli, keď zbadá Colina. "A ty si kto?" spýta sa nie práve nadšene.

"Ehm, Colin," usmeje sa. "Colin Rowell, pomocná ruka na prípravu a neskôr spracovanie obeda." Snaží sa byť vtipný, aby ho mali radi, dôjde mi. Na Richelle to očividne zaberá; rozosmeje sa a krútiac hlavou sa vráti ku sporáku. Sydney si ho však stále podozrievavo premeriava, akoby to bol zločinec práve prepustený z väzenia.

"Ospravedlníš nás na chvíľu?" spýtam sa Colina, ktorý len slabo ukloní a odíde do kuchyne za Richelle.

Keď nás už nemôže počuť, otočím sa ku Sydney. "Čo to malo znamenať?!" zasyčím na ňu.

Prekvapene vyvalí oči - ja sa takto obvykle nesprávam. "Čo malo znamenať čo?"

"Dobre vieš, Syd! Prečo si naňho hľadela ako na nájomného vraha?"

Sydney pokrúti hlavou, ešte stále vyvedená z miery mojím hnevom. "Pozri, prepáč, len niečo v jeho očiach... Niekoho mi pripomína, to je všetko. Kto to vlastne je?"

Prekvapí ma, ako rýchlo sa upokojím. "To je proste Colin," pokrčím plecami. "Tiež chodí na medicínu, no je odo mňa o trochu starší."

Sydney si zamyslene hryzie pery. "Ako ste sa spoznali?"

"Raz mi uletela mapa a on mi ju doniesol." Pri tej myšlienke sa usmejem. "Teraz sme niečo ako najlepší priatelia."

Sydney z tváre neschádza ten podozrieravý výraz, no rozhodnem sa neriešiť to. "Asi by sme mali ísť pomáhať do kuchyne, čo?"

"Asi hej," neprítomne odvetí Sydney a nasleduje ma.

Vyzerá to tak, že si Colin s Richelle celkom sadli. Sedia spolu za stolom a debatujú o niečom, čo ma určite vôbec nezaujíma. So Sydney sa k nim pridáme v šúpaní zemiakov, asi po polhodine máme očistený plný hrniec.

V tom čase sa otvoria vchodové dvere a do bytu vstúpi Joe ovešaný nákupnými taškami. Sydney mu uteká na pomoc a keď ich odpracú, sadnú si k nám za stôl.

"Joe, vyzeráš hrozne," odvetí Richelle. "Deje sa niečo?"

Joe si pretrie oči a vloží si hlavu do dlaní. "Dnešok je zvláštny. Olivia mi nezdvíha, šéf mi ževraj jasne povedal, že mám dnes do práce prísť, no ku mne sa žiadna podobná informácia nedostala a to najhoršie... sedím v kuchyni s neznámym chalanom a Liz a ja, ktorý som šesť rokov trávil leto na tábore Sherlocka Holmesa, som si ich všimol až teraz."

S Colinom sa na seba usmejeme. V jeho očiach vidím, že mu je Joe sympatický.

"Takže, ako, Lizzie? Škola ide?"

"Ako švajčiarske hodinky," odvetím.

"Dobre, teraz prišiel rad na neznámeho chalana." Joe sa otočí ku Colinovi a premeria si ho. "Nestretli sme sa už náhodou?" Zrazu znie zmätene.

Rovnaký zmätok sa odrazí aj v Colinovej tvári, keď odvetí: "Nemyslím si. Ehm, som Colin, Colin Rowell, študujem medinu o ročník vyššie ako Elizabeth."

Joe chápavo prikývne a potom sa na mňa pozrie s otázkou v očiach. Jemne pokrútim hlavou.

Nie, Joe. Nič spolu nemáme.

Richelle položí pred Joea šálku čaju a spýta sa: "Takže Olivia ti nevolala?"

Joe pokrúti hlavou a usrkne si z pohára. "Ale viem, že Nicka majú pustiť okolo obeda... Dúfam, že je v poriadku."

Všetci mlčíme. Do toho ticha zaznie otvorenie dverí ako hrom.

"Sme doma, mládež!" Oliviin hlas by som spoznala kdekoľvek.

Nick nás pozdraví kývnutím hlavy a posadí sa na barovú stoličku. Je bledší, než zvyčajne a jeho pery majú stále fialkastý nádych, ktorý spomínala Olivia, no vyzerá... dobre. Keby som ho stretla na ulici, ani by mi nenapadlo, že mal anafylaktický šok.

"Ahoj, Lizzie!" zvolá Olivia a ponáhľa sa ma objať. "Čo ty tu?"

"Prišla som vás na chvíľu otravovať," usmejem sa a hlavou kývnem Colinovým smerom. "A toto je-"

"No," mľaskne Olivia jazykom. "Snáď sa zvládne predstaviť aj sám."

Colin sa uškrnie a vystrie sa. "Colin Rowell, dvadsať rokov, medicína."

Olivia sa pousmeje a rovnakým tónom odvetí: "Olivia Clarkeová, dvadsať tri rokov, amatérska krajčírka."

"Tak, keď sa tu už všetci poznáme, mohli by sme sa vrátiť späť do roboty?" spýta sa Richelle rečnícky. "Zelenina do polievky sa sama neošúpe."