Colin Rowell ✔

4. kapitola

Keď Colin odmieta odísť aj napriek môjmu naliehaniu, vzdám to. To zvláštne priateľstvo a vzájomné spoznávanie sa som si mala asi lepšie premyslieť.

Ako tak ideme po trávniku a Colin postupne ničí svoje telo zmesou tabaku a nikotínu, rozmýšľam nad tým, prečo to vlastne robím. Naozaj mi tak záleží na tom, aby prestal fajčiť? Pri pohľade na jeho tvár osvetlenú len koncom cigarety sa v tom utvrdím. Áno, áno záleží. Hoci ho sotva poznám.

"V ktorom ročníku si ty?" spýtam sa bezmyšlienkovite.

Vyfúkne dym (odvrátim sa) a povie: "V druhom. A už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadnem."

Jeho slová ma prekvapia. Ja sama v svojom hlase počujem zmätok - a tak trochu strach - keď sa pýtam: "Prečo? Nie je to dobrá škola?"

Nocou sa nesie Colinov chrapľavý smiech. "Akoby v tomto všetkom škola hrala nejakú rolu," povie. Chvíľu rozmýšľam, čo všetko myslel pod "tým všetkým". Rýchlo na to však zabudnem - akoby to bolo niečo podstatné.

Colin pokračuje: "Poznáš ten pocit, keď začínaš novú etapu života ako napríklad výška, alebo prvý deň v práci alebo pokojne aj stredná? Srdce ti bije nervozitou, ale každému hovoríš, že ti je to jedno, že je to len ďalší deň a že sa ti tam vôbec nechce ísť. V skutočnosti však chceš a tešíš sa na to ako malé dieťa... A ten pocit po pár dňoch, kým to všetko nespoznáš, prejde. A to sa stalo mne. Jednoducho ma to tu prestalo baviť."

Na moment stratím slová. Vystihol ma úplne dokonalo. Ten pocit, ktorý vám prechádza telom a núti vás červenať sa a usmievať v tých najnevhodnejších chvíľach. Keď sa mi vráti reč, poviem: "Ja- áno. Myslím, že chápem. Takže... ty už nechceš byť doktorom?"

Colin sa znova smeje, cigareta jemne poskakuje medzi jeho prstami. "Nikdy som nechcel byť doktorom. Na túto školu som nastúpil, lebo môj brat mi vravel, že sú tu dobré večierky a že skúšky sú na primitívnej úrovni." Aj v tme vidím ako krúti hlavou. "Jemu sa to povie, idiotovi, s tým jeho geniálnym mozgom." To sa už uškŕňam aj ja.

"Počuj nechcem byť nezdvorilá, ale nepotrebuješ niekde byť? Akože na párty, kupovať si ďalšie cigarety v novinových stánkoch alebo jednoducho sedieť na izbe a nadávať na svoj život?" spýtam sa. Naozaj, naozaj som nechcela byť nezdvorilá... chcem len byť sama. Na moment.

"Chceš odo mňa pokoj?" spýta sa Colin, z jeho hlasu sa nedá poznať, či mu to vadí alebo nie.

"Ehm, áno," poviem automaticky. "Teda nie, rozhodne tu nejde o teba, nie je to osobné, len by som chcela byť-"

"Len by si chcela byť sama," dopovie za mňa. "Chápem, za to sa nemusíš hanbiť alebo čo. Len si, prosím, nemysli, že sa ma týmto zbavíš, Clarkeová. Povedal som ti až príliš veľa osobných vecí na to, aby som ťa nechal ísť len tak. Nie som predsa hlupák."

Rozosmejem sa. "To som si istá."

"Vidíme sa zajtra na obede?"

"Dúfam, že nie."

"To bolelo!" Pritisne si ruku na hruď predstierajúc bolesť a sklamanie.

Znovu sa zasmejem, chytím jeho ruku a položím ju na druhú stranu jeho hrudníka. "Srdce je tu, keby niečo. Vidno, že ťa tá medina nebaví."

"Máš ma prečítaného," žmurkne na mňa, zamáva mi a je preč.

Ako tak mierim ku kampusu, neubránim sa úsmevu.