Colin Rowell ✔

18. kapitola

Zisťujem, že umyť si tvár nebol najlepší nápad. Síce som neplakala (tá slza sa neráta), no celú tvár mám červenú a oči lesklé a vlhké. Tvár si osuším do trička a keď mám istotu, že nevyzerám ako rajčina, odomknem dvere a vyjdem z kúpeľne.

Podľa výrazov ostatných mi je jasné, že Colinov výbuch počuli. On však v izbe nie je.

Ian, opierajúci sa o roh steny, príde ku mne a objíme ma. Je to zvláštne, že ma tu tak zviera a ja stojím s rukami pozdĺž tela, čakajúc na nejakú emóciu, ktorá by ma donútila objatie mu opätovať. Nič.

Čakám, kým ma pustí a odtiahne sa odo mňa, aby sa mi pozrel do očí.

"V pohode?" spýta sa starostlivo, s náznakom smútku v hlase, akoby vedel, že nech odpoviem čokoľvek, skutočná odpoveď bude nie.

Unavuje ma to. Ľudia a ich emócie. Ich zbytočné slová, keď sa snažia pomôcť. Z ich falošných sĺz a úsmevov mi je zle. Nemyslím si, že to zvládnem.

"Jasné, že som v pohode!" zvolám, dávajúc si pozor, aby som neznela ostro. "Cítim sa ako plastová bábika, ktorej niekto stúpil na hlavu, no bolo aj horšie."

Ian ma stále pozoruje tým svojim pohľadom "Áno, jasné, verím ti", no tvár si prekryjem kamennou maskou a tak zablokujem akýkoľvek jeho pokus zistiť ako sa cítim.

"Kde je Colin?" spýtam sa pevne. Ian sa poškriabe vzadu na hlave, neistý ako má odpovedať.

"Ehm, vieš, Liz," začne, "Colin ti, hm, odkazuje, že ho to mrzí, ale..."

"Odišiel." Deanov hlas pretne to sekundové ticho v miestnosti a ja mám pocit, akoby zaťal aj do mojich pľúc. Pár okamihov len otváram ústa ako ryba na suchu, neschopná povedať súvislú vetu.

"Odišiel?" Môj hlas znie o oktávu vyššie.

Ian vrhne na Deana vražedný pohľad, no ten ho odignoruje. Potom sa Ian otočí späť ku mne. "Vieš, musel si niečo vybaviť, nejaké poistenie, či čo. Nevravel ti o tom?"

"Nie, nespomenul to," odvetím znovu dokonalo kontrolovaným hlasom. "Tak to predpokladám, že pôjdem s tebou. Máš tu auto, že?"

Ian vyzerá nervózne, ako keby sa ma bál, alebo čo. "No, vlastne pre mňa behol Colin... Je to hodina cesty a..."

"Fajn. Fajn!" Vykašlú sa na vás. Všetci postupne odídu a nechajú vás napospas svetu a samote. Z nočného stolíku zhrabnem môj mobil a peňaženku. Nemohla by som vyzerať nahnevanejšie. Na tom však nezáleží. "Idem domov!"

Moje slová znejú drsne a hystericky, no nedbám na to. Vo dverách sa otočím ku Ianovi. "Keď stretneš Colina tak mu odkáž, že keď bude chcieť fajčiť, ja osobne mu kúpim cigarety." Neobzriem sa.

Nie je ťažké vymotať sa z lesa, v ktorom chata stojí. Za denného svetla dokonca pomedzi kmene vidím záblesky vody z jazera. Miesto, kde Colin parkoval nemôže byť ďaleko. Nájsť cestu potom bude hračka.

Ako tak kráčam, uvedomím si, čo som v izbe povedala. O cigaretách. Práve teraz cítim len hnev, no keď si spomeniem na moje slová, zaiskrí vo mne niečo celkom neznáme. A v mojom svete slovo neznáme znamená nebezpečné.

Colin sa správal ako hlupák. Toto nebola hádka. Toto bol absolútny dôkaz toho, že celý ten čas, čo som ignorovala stredoškolské plesy a karnevaly, som na to mala dôvod. Nebola som stvorená pre ľudí a ľudia neboli stvorení pre mňa. Takto to fungovalo, až kým neprišiel Colin a všetko nezničil. Ako som niečo také mohla dopustiť? Socializovanie sa. Pche. Blbosť. Nikdy. Viac.

Na parkovisku práve nejaká rodina vykladá veci zo svojho minivanu. Podídem k nim.

"Prepáčte, neviete, kde tu je najbližšie autobusová zastávka?"

Pani s blonďavou trvalou si vzdychne a poškriabe sa na nose. "Ehm, Walteeeer." Spoza otvorenej kapoty sa vynorila hlava postaršieho pána s rozkošnými fúzikmi.

"Áno, drahá?"

"Nevidel si niekde po ceste autobusovú zastávku?"

Walter sa zamyslí. "Jednu som, myslím, videl. Neviem presne kde, no určite bola pri hlavnej."

Pani sa ku mne otočí. "Počula si. Niekde pri hlavnej. Na tú sa dostaneš tak, že pôjdeš tadiaľ a budeš kráčať až kým nezbadáš takú starú reštauráciu, ako sa to volala, Walter?"

"DonnaCheese!"

"DonnaCheese, a potom, keď budeš pokračovať po asfaltke, značky ťa povedú ďalej."

Poďakujem sa a rozlúčim sa s nimi. Počas cesty k reštaurácii DonnaCheese premýšľam, či sú naozaj všetci ľudia zbytoční.

***

Do Atlanty dorazím až o štvrtej. Autobusom cesta trvala takmer dve hodiny, takže akékoľvek ilúzie, že stihnem Gawsonovu prednášku sa rozplynuli do chladného vzduchu. Autobus zastal niekde v centre mesta. Neviem, ktorým smerom je škola, neviem, ktorým smerom je domov. Keď však na rohu križovatky zbadám veľké čínske potraviny, aspoň viem, ktorým smerom sa dostanem k Richelle.

Pracuje o pár blokov ďalej, v malom butiku. Keď otvorím dvere, zvonček nad nimi zacinká. Vo vzduchu poletuje prach a tapety sa zo stien začínajú odlupovať, no všetko oblečenie je dokonalo poskladané a zoradené.

Za pokladňou sa objaví Richelle, pripravená obslúžiť zákazníka, no keď zbadá, že som to len ja, plecia jej klesnú.

"Čo sa deje, Lizzie? Čo to máš s tvárou?" spýta sa starostlivo ako to robila, keď som bola malá.

Pokrútim hlavou a rukou si prejdem po líci. Je to však to zranené a ja si tam omylom zaškrabnem nechtom. Z otvorenej rany mi začne na kožu presakovať krv. Mám ju aj na prstoch. Keď ju zbadám, niečo sa vo mne zlomí. Padnem na kolená a rozplačem sa.