Kráľ polovičnej krvi

XX

Máme tu poslednú kapitolu prvého dielu!

Studený dážď zmáčal údolie, kde žili poloviční, ešte dlho po odchode princeznej. Akoby i on smútil s kráľom polovičnej krvi. On, Mordelai a v konečnom dôsledku aj zvyšok poloelfov. Zdalo sa, že od toho osudového dňa sa zastavil aj samotný čas. Nič sa nehýbalo niekoľko dní. Mardan bol schovaný vo svojej kutici a bezducho ležal. Sprvu plakal, potom kričal, liečil sa a odmietal liečbu. Jeho pocity boli ako na hojdačke a všetko s ním prežívala aj Mordelai. Na jazyku mala síce jedovatú poznámku, že ja som ťa varovala, no nevyriekla ju. On ju v jeden temný večer povedal sám.
Nakoniec však, po každom daždi, po každom zlomenom srdci, po každej temnej noci príde slnko. Roztrhne mračná plaču a pohladí lúčom. Aj v Južnom údolí sa tak stalo a Mardan vyliezol zo svojho príbytku. Spolu s poloelfami a pod vedením Mordelai sa  pustili do výcviku lukostreľby.
Pred ostatnými to obhájil tým, že sa musia vedieť brániť proti čističom a musia dostáť svojho sľubu voči lordovi de Firenze. Mordelai síce tušila, že ten blázon má zalubom čosi nekalé, ale nechala to tak. Bola rada, že konečne začal znova fungovať. A tak sa údolím rozniesla atmosféra cvičiska. Malí, veľkí, muži i ženy. Všetci cvičili lukostreľbu, boj mečom i obranu. Museli byť pripravení, pripravení na čokoľvek.
Poloviční sa okrem zdokonaľovania v boji, ku ktorému sa Mardan až nezdravo upol, naučili jazdiť i na ikari. Postupne každí dospelí jedinec cválal na chrbte jedného z nich.
Dni utekali, liali sa korytom ako dravá rieka. Deň s nocou sa striedali akoby to boli len úlomky sekúnd. Až do dediny prišiel list. Bol z Lauvalie. Smerovaný pre jedinú osobu z celého rodu polovičných. Mordelai. Samotná princezná ju povolala na cisársky dvor, mala so sebou priniesť Auren, aby mohol začať jej výcvik čoby lauvalskej jazdkyne. Nič viac a nič menej.
Všetci prekvapene, neskrývajúc nadšenie, volali na Auren. Vyhadzovali ju do vzduchu a ona sa radosťou rozplakala.
„Princezná na nás nezabudla!“ kričal nejaký poloelf
„Nezabudla na čas, ktorý s nami prežila!“ dodal nadšene ďalší.
Jediný, ktorý pocítil tohto večera hrot v srdci bol Mardan. Áno, tešil sa s malou Auren, no zároveň cítil krivdu, že na neho princezná zabudla. Pýtal sa Mordelai, dokonca mu ukázala aj list, ale jeho osobu skutočne písmo nijako nezmieňovalo. Postavil sa a odtiahol sa od spoločnosti ďalej. Nechápal, čo sa stalo, prečo odišla? Veď chcela ostať, chcela sa vzoprieť osudu a predsa trčala na elfskom dvore. Iba sám sa dovtípil, že tam bola nejaká pasca zo strany Halatira. Inak by neodchádzala s plačom. Preto tak veľmi chcel, aby sa zdokonalili, aby ju mohli zachrániť. No táto túžba z neho pomaly vyprchávala a po tom chladnom ignorovaní jeho osoby skoro úplne zhasla.
Zvesil hlavu a sadol si do vlhkej trávy. Prečo mu nič nevysvetlila, aspoň v tom liste, ani slovíčkom sa nezmienila, nenechala ho ani pozdraviť. Skoro akoby nebol existoval.
S jeho myšlienkami, ktoré hučali aj v hlave Mordelai, ho nemohla nechať samého. Posadila sa vedľa neho a ťukla do neho ramenom: „No tak, každý má dôvod na to, aby jednal ako jednal. Nemôžeš súdiť, kým si neprejdeš tým, čím ona.“
Mardan k nej zdvihol nechápavý pohľad: „To sa mi zdá, alebo si sa práve zastala Laethie?“
„Ah, ty si myslel na Laethiu, ja hovorím o Auren,“ odkašľala si úsmevne, „výnimočne a už sa to viac nestane.“
„Ani nebude musieť,“ zasmial sa skleslo Mardan.
Ona si v duchu zakliala a silno buchla priateľa do ramena, až ho temer zhodila do trávy: „Kráľ polovičnej krvi má mindráky zo ženskej. To je snáď zlý sen. Toľko nádherných diev tu máme a on stále myslí na tú ohnivku. Pf a keby náhodou nemal kamošku, ktorá tam zajtra ráno bude musieť ísť a posielať mu správy o tom, čo sa deje a prečo sa všetko udialo, tak áno... Beriem. No on...“
Mardan sa na ňu sprvu mračil no ako rozprávala rozjasňoval sa mu pohľad a ona to cítila: „To by si spravila? Fakt by si zistila, čo sa stalo, prečo odišla a ako sa má a, a....“
Zastavila ho tým, že sa vyšvihla na nohy: „Nedá sa na teba pozerať, vyzeráš ako troska. Takže áno, špehovala by som pre teba princeznú, akurát farbu spodničky odo mňa ozaj nechci.“
Horúčkovito sa zdvihol zo zeme i on a objal ju. Keď už nič iné, aspoň bude vedieť spávať.
A tak s čerstvým slnečným ránom sa kruh poloelfov ešte o niečo zmenšil. Mordelai s Auren odišli na cisársky dvor a Mardan zostal sám. Najprv sa utešoval myšlienkou, že aspoň bude vedieť, čo sa deje, no dlho mu to nevydržalo. Čoskoro pocítil zovretie osamenia a tak sa upol k ostatným polovičným. Boli posledným konárom nad priepasťou samoty.
Napriek tomu, čo mu Mordelai sľúbila, v žiadnom liste od nej nebola ani jediná zmienka o princeznej Laethii. Ani vtedy, keď sa na ňu Mardan vyslovene opýtal. Napokon sa pýtať prestal a myšlienky na Laethiu z neho opadávali ako listy zo stromov v jeseni. A práve jeseň pominula, poloviční prečkali prvú zimu v novom domove a na jar, keď sa konečne roztopil sneh aj na horských úbočiach, do zakvitnutého Južného údolia vkročil čierny jednorožec.
„Mordelai sa vrátila!“ volali poloviční, ktorí boli na nohách od brieždenia, a chystali sa na lov. Odložili odchod do lesa a vyprevadili jazdkyňu až k Mardanovej chalupe.
Mardan vybehol von celý šťastný z jej návratu.
„Áno, Auren je už v učení lauvalských jazdcov. Všetkých váš pozdravuje,“ odpovedala Mordelai na dobiedzavé otázky.
Mardan rád počul, že blonďavé dievčatko nastúpilo na cestu za dosiahnutím svojho sna. Potom Mordelai zosadla a Mardan ju v návale radosti objal. Okamžite sa však od nej aj odtiahol, lebo zacítil niečo, čo mu prekážalo v objatí. Mordelai odhalila to prekvapenie, ktoré mala doposiaľ schované pod plášťom.
Dieťa.
„Kto je to?“ spytovali sa poloviční, snažiaci sa nakuknúť do šatky, ktorou bolo dieťa privinuté k Mordelainej hrudi. „Ako si k nemu prišla? Odkiaľ ho nesieš?“
„Ďalší polovičný z elfských ríš za morom,“ odvetila Mordelai, „ospravedňte nás. Mám niečo dôležité pre vášho kráľa.“ Chytiac Mardana za pažu, vošla s ním do jeho chalupy a zavrela za nimi dvere. Tam si zložila plášť a odviazala batôžtek zo svojho tela. Vzala dieťa do náručia a ukázala ho Mardanovi. Ten prekvapením zhíkol.
Dieťa malo na hlave jemnú šticu červených vláskov, podľa ktorých Mardan okamžite pochopil, že sa jedná o potomka dračích elfov. Vyplašene pozrel na Mordelai, hľadajúc v jej tvári odpoveď na nevypovedané otázky.
Miešanka mu podala dieťa so slovami: „Je to tvoj syn, Mardan. Laethia ho tajne vynosila i porodila. Vďaka bohom za odľahlý zámok, kde mohla zotvať celé tehotenstvo, a voľné šatstvo dračích elfov, nič si nevšimli. Toto je tvoja odpoveď na všetky listy, ktoré si jej poslal, a na všetky otázky, ktoré si o nej pokladal mne.“
„Môj syn?“ vydýchol Mardan, hľadiac na malé stvorenie. Roztrasenou rukou sa ho dotkol, pohladiac ho po hlavičke. Chlapča sa na ten dotyk zobudilo a rozlepilo oči, ktoré mali rovnakú sýtozelenú farbu ako Mardanove.
„Laethia sa oňho nemôže starať, nemôže ho ani nechať žiť v Lesoch Lauvalie. Vieš, čo by s ním urobil Halatir, keby ho objavil. Je zázrak, že sme celú túto záležitosť dokázali udržať v tajnosti až doteraz,“ riekla Mordelai.
Mardanove oči sa zaleskli. Opadla z neho tiesnivá tiaž, ktorá ho sužovala posledné mesiace. „Takže ona na mňa nezabudla. Ona len…“
„…udržiavala tajomstvo. Všetky listy jej kontroluje Halatir a keďže som mala podozrenie, že i moje, tak som ti radšej nič nepísala.“ Dokončila za neho Mordelai. „Nezabudla na teba. Nikdy nezabudne. Trhalo jej srdce, keď sa musela vzdať tohto malého. Je však uväznená v pasci, ktorou ju Halatir donútil opustiť Južné údolie.“
Mardan tušil, že v tom bola nejaká pasca. Zamračil sa a Mordelai mu ozrejmila: „Odišla, aby nás zachránila. Aby zachránila teba. Halatir podmienil naše bezpečie jej návratom na dvor s ním.“
Mardanovi zovrelo hrdlo a do hlavy sa mu nahrnula zlostná krv. Zmes hnevu, sklamania a zároveň vďačnosti v ňom takmer explodovala. Zakrútila sa mu hlava. Oprel sa o stenu a zakoktal: „Ako-ako sa…ako sa volá?“
„Althair,“ riekla Mordelai, „Laethia mu dala meno Althair.“

Takto teda končíme prvý diel príbehu o kráľovi polovičnej krvi. Laethiu aj Mordelai už dobehli osudové proroctvá od Hviezdnej veštkyne. Nabudúce zistíme, že hviezdy nemlčia: pretože na scéne sa objaví ďalšia veštba a tá sa stane hnacím motorom druhého dielu!