Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: I + II

Vítame všetkých priaznivcov Kráľa polovičnej krvi v druhom dieli príbehu! Chystajte sa na ďalšiu zápletku, ďalšie proroctvo - a samozrejme aj na zopár nových postáv. Ale poďme pekne po poriadku. Pozrime sa dnes na zúbok onomu proroctvu, ktoré dá do pohybu novú zápletku!

Osud prelistoval tridsať rokov v krvou písanej kronike a zastavil zub času na prázdnej strane. Ďalší príbeh, ktorý je sám sebe začiatkom a zároveň pokračovaním svojho predchodcu, sa otvára na mieste tak tmavom, že jediným svetlom v šírom okolí sú hviezdy na nebi. Ich perleť sa odráža od temného jazera, až sa zdá, že hviezd je raz toľko a sú všade – hore, dolu, obklopujú každý kút tajomnej ríše.
Onej noci, kedy osudový pisár namočil brko do krvi zúčastnených a začal ňou písať ich príbeh, nebu nekraľovala luna. V hlbokom tichu novu sa čosi pohlo uprostred jazera. Postava, ktorá doposiaľ nepohnuto ležala na hladine, sa s ohlušujúcim šplechnutím ponorila do čiernej hlbiny. Neostala po nej ani pamiatka: celkom ju pohltila tma. Iba od miesta, kde sa nad ňou zavrela voda, sa po jazere v kruhoch rozbehli vlny. Z menších sa stávali väčšie a napokon sa strácali. Nastal pokoj. Ticho.
Trvalo to možno minútu a možno hodinu, kým sa hladina opäť rozčerila. Osoba, ktorá sa z nej vynorila, sa prudko nadýchla. Vystúpiac z hlbiny, stála na povrchu jazera, akoby to bola pevná zem a nie pohlcujúca voda. Priezračná tekutina jej stekala po modrej pokožke, ktorú zdobili žiariace tetovania súhvezdí. Tmavé vlasy sa jej mokrotou lepili na chrbát. Kráčala po hladine bez vydania zvuku, až jej chodidlá vstúpili na breh jazera pokrytý chladnou trávou. Jej nahota a oči, v ktorých namiesto šošoviek plávala žiara mesiaca, znepokojovali i udivovali.
Posvätné ticho pretrhol jej hlas: „Hviezda dračieho cisára horí v ohni hviezdy kráľa polovičnej krvi.“
Z okolitej tmy ku nej pristúpil kentaurus. Ľudská časť jeho tela mala čokoládovohnedú pokožku a čierne oči i vlasy. Od pása nadol mal konské telo pokryté rovnako čiernou srsťou ako vlasy i chvost. Hlavu držal sklonenú a v úctivom geste podával Hviezdnej veštkyni prikrývku.
„Vypravíme sa do srdca lauvalskej ríše a zvestujeme, čo prezradili hviezdy,“ riekla, berúc si od kentaura rúcho.
Keď sa zahalila, vysadla na jeho konský chrbát. Hviezdna veštkyňa bola jedinou bytosťou pod slnkom i pod mesiacom, ktorej kentauri dovolili osedlať ich chrbty. Jej spojenie s hviezdnou ríšou bolo pre nich posvätné a pokorilo ich nebotyčnú hrdosť. Bolo pre nich cťou, že ju môžu sprevádzať na jej cestách.

II
Uplynuli už dlhé roky, odkedy Halatir vydieraním prinútil Laethiu opustiť Južanských lovcov. Po ich návrate na cisársky dvor pokračovalo všetko tak, akoby sa nič nestalo. Laethia sa na čas stiahla do ústrania, aby sa plne mohla sústrediť na prípravy blížiacej sa korunovácie – málokto však vedel, že skutočným dôvodom jej odlúčenia od spoločnosti bolo skrývané tehotenstvo. Halatir to rozhodne nevedel. Bol spokojný, pretože miešanci boli preč z jeho dohľadu a on si vzal za manželku Laethiu, ktorú mu predurčila Hviezdna veštkyňa. Spoločne usadli na cisársky trón a už viac ako dve desaťročia boli vládcami nad vládcami elfských ríš. Všetko šlo podľa Halatirových predstáv.
Ani len netušil, že jeho zdanlivý pokoj bude narušený príchodom nečakanej návštevy. Keď mu ohlásili, že ho prišla navštíviť Hviezdna veštkyňa, malo to pre neho byť varovaním. Hviezdna veštkyňa predsa nikdy nikoho nenavštevuje bezdôvodne či z dlhej chvíle. No aj keď sa mu v mysli dvihol výstražný prst, že prichádza zosobnenie hviezdnych proroctiev, nemohol vedieť, akou silou sa na neho osud valí.
Vlna, ktorá v ňom rozkolísala nepokoj, bola predvojom nezameniteľne nádhernej nočnej elfky. Vstúpila do jeho príbytku sebavedomo a kráčala priamo k nemu, akoby tam už niekedy bola a vedela, kam má prísť.
„Cisár dračieho dvora, potomok rodu drakov a prvých elfov,“ pozdravila ho, no neuklonila sa mu. Ona nebola tá, kto prejavoval úctu svetským hodnostiam. To ostatní sa klaňali jej, lebo bola poslom z hviezdnej ríše a našepkávačom nebeských proroctiev.
„Som poctený, že kroky Hviezdnej veštkyne smerujú do môjho domu,“ odvetil jej, načo sklonil hlavu v úctivom pozdrave.
„Hviezdne proroctvo smeruje do tvojich uší.“ Hviezdna veštkyňa nechodila okolo horúcej kaše. Tlmočila Halatirovi, prečo prišla: „Hviezda, pod ktorou sa cisár Halatir zrodil, zapadá. Padá pod žiarou vychádzajúcej hviezdy kráľa polovičnej krvi.“
Chvíľu trvalo, kým sa Halatirovi jej slová usadili v mysli. Na jeho tvári tvrdých rysov sa medzi obočím zjavila zvislá vráska. „Moja hviezda padá pod hviezdou kráľa polovičnej krvi?!“ šprihol s vyschnutým hrdlom.
Už nikdy, nikdy nechcel počuť o kráľovi polovičnej krvi! Žil život, v ktorom pochoval minulosť a teraz prišlo proroctvo, ktoré predpovedá jeho pád spôsobený Mardanom?! Tým drzým miešancom, ktorý ho takmer pripravil o Laethiu i cisársku budúcnosť?!
„Čo to má znamenať? Ten miešanec ma má ohroziť?“
„Proroctvo bolo vyslyšané, moja úloha skončila,“ riekla Hviezdna veštkyňa, „ako s ním naložíš je v tvojich rukách.“
„Nemôže mi Hviezdna veštkyňa pomôcť vyložiť túto predpoveď?“
Hviezdna veštkyňa zavrtela hlavou. „Ja som iba poslom, ktorý odovzdáva slová vylúštené z nebeských znamení. Ty máš však v rukách vložené opraty žrebca, ktorý kráča po ceste zloženej z týchto znamení.“
Nato sa elfka zvrtla a odišla. Ani len nepozrela na toho, komu práve zvestovala blížiacu sa smrť. Alebo možno pozrela – Halatir to nevedel posúdiť. Bledé luny v jej očiach pôsobili slepo, ako keby sa vždy dívala do iného sveta.
Skúsil ju ešte zavolaním zastaviť, no ona pokračovala v ceste preč. Vykonala, prečo prišla, a nemala dôvod zotrvávať tam. Pred palácom nasadla na rovnakého kentaura, na ktorom sem prišla, a vydali sa na pochod preč z cisárskeho dvora.
Krátka návšteva hviezdnej veštkyne zanechala v Halatirovom vnútri spúšť. Proroctvo, ktoré vyriekla, nahlodalo v jeho duši dieru, ktorú rozožierali a zväčšovali pochybnosti, starosti.  Prečo teraz, po toľkom čase od riešenia tej prekliatej otázky miešancov, sa objavuje čepeľ z ich radov, ktorá má cisára pripraviť o život? Prečo by to ten ich nehodný kráľ vôbec robil? – horúčkovito premýšľal. Za posledné roky sa mu síce doniesli správy o tom, že takzvaní Južanskí lovci cvičia lukostreľbu, boj zblízka i jazdu na divokých koňoch, ale nikdy nemal dôvod pojať podozrenie, že by tým brojili proti elfskej vláde, proti nemu. Údajne sa upísali do služby ľudskému lordovi, preto cvičili. Navyše boli spokojní vo svojom novom domove a v bezpečnej vzdialenosti od Lauvale. Šli o nich chýry ako o neprekonateľných lovcoch divokej zveri. Nie ako o rebeloch, ktorí sa búria proti cisárovi. Žiadnym náznakom nedali najavo svoju agresiu voči nemu. Ich kráľ dokonca absolútne prestal komunikovať s dvorom – začo bol Halatir vďačný – a v ich mene hovorila princezná Mordelai. No napriek jej ostrému jazyku z jej správ nehovorila nespokojnosť.
Lež ako sa hovorí: tichá voda brehy myje.
Nestrácal čas. Povolal k sebe verných. Tucet mladých mužov i žien skrývajúcich svoje tváre pod dávnymi maskami čističov. „Po toľkých rokoch vás opäť povolávam. Povolávam vás do posledného boja, ktorý bude definitívnou výhrou čistej krvi. Choďte a zrazte hlavu kráľovi polovičnej krvi!“ Prikázal im.
Medzi jeho nasledovníkmi o zašumelo. Pozerali po sebe, neistí si tým, čo im Halatir rozkázal. „Naozaj, jasný cisár? Naozaj môžeme? Kráľ polovičnej krvi je jedným z elfských vládcov. Bol menovaný vašim predchodcom a terajšou cisárovnou. Rozhneváme ju, ak zabijeme kráľa miešancov.“
Halatir sa samoľúbo pousmial a riekol: „Kráľovi miešancov je predpovedané, že ma zabije. Nie je to azda proti nebesiam? Vztiahnuť ruku na dračieho cisára?“
Čističi zmĺkli a sklonili pred ním hlavy. Halatir bol potešený tým, že mu viac nik neprotirečí a doložil: „Život cisára je vo vašich rukách. Budúcnosť cisárskeho trónu a rodu dračích elfov je vo vašich šípoch. Tak mierte presne, lebo váhu krvi miešanca znesiete, ale váha krvi cisára vás utopí.“
Nato sa dvanásť elfov rozpŕchlo do tmavej noci.

A je to tu. Mardan opäť lieta v problémoch - a tentoraz sa o to ešte nestihol ani pričiniť! Nuž, obdobie pokoja trvalo tridsať rokov, nemohlo tomu tak byť večne...