Kráľ polovičnej krvi

II

Mardan nikdy nezapadal do spoločnosti, v ktorej vyrastal. Ako by aj mohol zapadnúť medzi elfov, keď v jeho žilách kolovala okrem elfskej krvi aj ľudská? Hoci lesní elfovia mu nikdy nedali najavo, žeby ho kvôli tomu podceňovali či šikanovali, predsa sa tam nikdy necítil vo svojej koži. Jediný čas, kedy bol skutočne sám sebou, bol ten strávený s inými miešancami, ako bol on. V Lesoch Lauvalie ich žili desiatky a Mardan s nimi cítil spriazenenie. Rád sa s nimi túlal po lesoch, spolu lovili a učili sa všetkému, čomu ich elfovia chceli priučiť: lukostreľbe, bojovému tancu, ručným umeniam.

Boli však aj veci, ktoré ako polovičný nemohol dosiahnuť. Nemohol sa učiť jazdiť na levoch z Údolia bielych levov, ani lietať na gryfoch z Hikraijských vrchov. Nemohol vkročiť do srdca elfských ríš, mesta Lauvale, kde sídlil cisársky dvor. Nemohol vidieť tváre rodu, ktorý je potomstvom drakov a starých elfov.

Mohol iba žiť v ríši lesných elfov a byť vďačný zato, že elfovia sa ku miešancom nestavajú nepriateľsky. A tak to robil. Bol šťastný so svojimi priateľmi, inými polovičnými, a nikomu nespôsoboval problémy, nikoho neobťažoval svojou prítomnosťou.

A predsa sa jedného dňa ocitol na úteku. Na úteku z Lesov Lauvalie, ktoré považoval za svoj domov. Nevedel, prečo ho maskovaná skupina elfov prenasledovala, no hovoriť sa s nimi o tom nedalo. Koža dorezaná šípmi, ktorým sa len tak-tak vyhol a predsa sa oňho obtreli, bola toho jasným dôkazom.

Hnal svojho žrebca dňom i nocou, lesom aj mestami, Alvarionom aj podzemným tunelom, spájajúcim Východné zeme so Západnými. Kôň nevládal, nohy sa mu triasli a od pysku mu stekala pena. Šíp, ktorý ho skolil, bol pre neho vyslobodením zo zbesilej jazdy.

Mardan klial a pľul nadávky. Koňa mu bolo ľúto; bol to predsa len dar od jeho ľudského otca. Nemohol však poľaviť v úniku. Vybehol z tunela v Zemi dračích lordov a bežal ďalej po vlastných, kľučkujúc pomedzi hustý lesný porast. Tu a tam sa skryl v jaskyni a párkrát si myslel, že je v bezpečí, lebo videl elfov prehnať sa okolo jeho úkrytu. Onedlho však začul, ako prečesávajú okolie, a musel pokračovať.

Po nespočetných hodinách, po niekoľkých dňoch skrývania sa a úteku, vbehol do ďalšieho lesa. Bezhlavo sa rútil vpred, pátrajúc očami po možnom úkryte. Keďže jeho elfský sluch zatiaľ nezachytil, žeby prenasledovatelia vstúpili do lesa, riskol spomalenie. Dych mal horúci a srdce mu splašene búšilo. Svaly ho boleli. Celé jeho telo volalo po odpočinku.

Vliezol do hustého krovia. Nedbal, že ho ihličie škriabalo na už aj tak rozboľavenej koži; dôležité bolo, že ho celkom zakrylo. Hlava sa mu krútila a v sluchách počul svoj rýchly pulz. Hútal, či malo význam utekať pred smrťou elfskými šípmi, keď ho teraz možno porazí z vyčerpania.

Po dlhej chvíli si uvedomil, že stále nezachytil známky prenasledovania. Nepočul kroky ani hlasy, zemou neduneli konské kopytá. Lesom panovalo ticho, narúšané iba spevom vtáctva a bzučaním hmyzu.

Opatrne vyšiel zo skrýše a jastril očami po okolí. Odmietol myšlienku vrátenia sa, aby zistil, či prenasledovateľov naozaj striasol. Radšej si nájde bezpečnejšie miesto. Ktovie, čo objaví na druhej strane tohto lesa, možno nejakú dedinu alebo mesto.

Kráčal už pomaly. Stále sa obzeral, ale okrem lesnej zveri ho nesledoval nik. Po niekoľkých hodinách chôdze les zhustol a zveri ubudlo, ani včely už nebzučali, vtáctvo nespievalo. Zdalo sa, že sa deň chýli ku koncu. Mardan sa pozrel do korún stromov a zistil, že vôbec nemusí nastávať večer. To len stromy tak zhustli, že do lesa prenikalo minimum slnečného svetla. Všetky rastliny, kamene i kríky pôsobili v závoji šera ponuro.