III

39 3 6
                                    

Podivný jed a či liek Mardana vniesol do hlbokého spánku. Držal ho celú noc i nasledujúci deň a prepustil ho až podvečer. Keď sa prebral, zistil, že je v domčeku sám. Stuhnutý po dlhom snívaní vstal a našiel pohostenie, ktoré mu tam nechala Mordelai, čomu sa potešil, pretože hlad rozhodne mal. Nahádzal do seba večeru a vyliezol na terasu. Vlastne pri svojom príchode si nestihol okolie ani poprezerať, preto sa to rozhodol napraviť.

Zdvihol pohľad do výšav, kde lanové mosty vytvárali spleť prerezávajúcu koruny stromov. Užasnuto vzdychol, keď sa mu nad hlavou prehnal nejaký mladý elf, ktorý sa práve zhupol lanom k neďalekej terase dubového domčeka. Bol by ho nadšene nasledoval, ale keď sa zbrklejšie pohol, zistil, že sa mu zamotala hlava. Asi to bol dozvuk Mordelainých liekov. Uznal za vhodné ísť teda menej adrenalínovou cestou. Niekoľko lanových mostov ho doviedlo naspäť na zem a po tmavej tráve prešiel až ku obrovskej fialovej mase, čo ho zaujala z terasy. Bol to bambusový les.

Uchvátene vstúpil a sledoval, ako jeho chodidlá zanechávajú v tmavej pôde modré stopy. Nevedel sa prestať kochať; v Lauvalii bol zvyknutý na čarovnosť zelene, avšak tu bolo všetko tak oslnivo odlišné. Farebné. Usmial sa, keď mu vietor zavial do tváre a započúval sa do zvukov bambusov, ktoré sa o seba obtierali a jemne do seba narážali. Bolo to upokojujúce a s nastupujúcim šerom i mrazivé.

Takto očarene si vykračoval, až kým neprišiel do srdca tohto lesa a nenašiel jazierko. Avšak tak ako všetko, aj ono hralo mnohými farbami. Teda spočiatku si myslel, že je to to jazero, ale keď prišiel bližšie, zistil, že maliarovi ukradli paletu ryby. Žiarivé svetielkujúce ryby.

Hladina jazierka bola zdanlivo pokojná, ale len do chvíle, kedy ju rozčerila postava vynárajúca sa z hlbín. Mardan o krok cúvol, keď si uvedomil, že je to Mordelai. Dlaňami si utrela vodu z tváre a prešla aj po vlasoch, ktoré sa jej mokrotou lepili na telo.

„Z liekov si sa vyspal dosť skoro. Zvyčajne to trvá aj týždeň," poznamenala, čím Mardanovi dala najavo, že o ňom vie, aj keď stojí za jej chrbtom. Ten si odkašľal a otočil sa, mumlajúc ospravedlnenia za vyrušenie.

Podľa zvukov spoznal, že Mordelai vyliezla z vody a prikročila k nemu. „Dokedy mi chceš stáť chrbtom?"

Mardan by prisahal, že ešte nestretol ženu, ktorá by ho tak často privádzala do rozpakov. Obrátil sa k nej tvárou. Mordelai už bola zahalená, ale Mardanovi aj tak neuniklo, že jej pokožka vôbec nie je tak dokonale tmavá, ako sa javila. Na tvári, na rukách i na krku bola čierna farba prerušená bielymi miestami. Na prvý pohľad dokonale ebenová kráska mala v skutočnosti po tele škvrny ako mávajú strakaté kone či lovecké psy.

„Tak už poznáš tajomstvo tejto pomiešanej princeznej," poznamenala Mordelai, ktorá si nemohla nevšimnúť Mardanov udivený výraz. „Bohovia sa nevedeli rozhodnúť, či mám vyzerať ako spelena alebo ako temná elfka, tak z mojej pokožky urobili plátno, ktoré si môžem sama domaľovať, ako sa mi páči," ozrejmila s úsmevom. Skutočne sa nezdalo, žeby si zo svojej fľakatej tváre robila zbytočné starosti, no Mardanovi jej aj tak prišlo ľúto.

„Ešte dlho ma budeš urážať tým súcitom?" spýtala sa ho skepticky, načo on iba pokrútil hlavou a sklopil zrak. „Som iná. Rovnako ako ty, akurát na tebe to tak nevidno. Sme iní než všetci čistokrvní v elfských ríšach a vieš čo? Táto odlišnosť nás spája."

„Myslím, že nepoznám žiadneho poloelfa, ktorý by si to myslel," podotkol Mardan.

„Možno by bolo dobré im to povedať."

Mardan s povzdychom zvesil plecia, keď priznal trpkú skutočnosť: „Čoskoro to už nebude komu povedať... Tí čističi sa vážne nezastavia pred ničím?"

Kráľ polovičnej krviWhere stories live. Discover now