Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: XVI

Skupinka polovičných na nádvorí čakala na svojho kráľa. Ten šiel od cisárovnej ťažkým krokom a bránil sa nutkaniu otočiť sa k nej. Kdesi v hĺbke svojho srdca cítil, že bol na ňu pritvrdý, no zároveň si stál za tým, čo jej povedal a nevzal by to späť. Akurát čo sa mohol vyjadriť trochu ohľaduplnejšie, no toto on nikdy nevedel. Nikdy neodhadol ako komunikovať, aby druhým neublížil.
Tieto myšlienky ho však netrápili dlho, pretože k nemu dokrivkal Korven so slovami: „Althair, zle je,“ krútil hlavou poloelf, „Auren, lauvalskí jazdci ju niekam odviedli. Určite ju chcú potrestať, čo budeme robiť? Nemôžeme ju nechať len tak.“
„Cisárovná nám predsa dala slobodu, prečo…“ nedohovoril Althair, pretože sa k nim primiešal Mezzeiah a dokončil za neho:
„Vaša priateľka je v prvom rade lauvalská jazdkyňa, súdia tú a nie polovičnú. Ako polovičná dostala slobodu, no ako lauvalská jazdkyňa nie.“
Althair si uľavil nadávkou a zahromžil: „Neprežila si toho už dosť? Ešte ju niekto musí súdiť?!“
Toto jeho rozhorčovanie počula aj cisárovná, schádzajúca zo schodov krátko po svojom synovi. Našla odpoveď na jeho otázku: „Auren je lauvlaská jazdkyňa. Previnila sa voči rádu jazdcov a je v ich práve vystaviť ju spravodlivosti,“ priznala, aj keď nerada. Tú dievčinu mala rada, veľa rokov jej predsa robila spoločnosť na dvore. Sledovala, ako sa z dievčatka posadnutého korálkami stáva mladá žena a plnohodnotná lauvalská jazdkyňa. Neveľmi sa jej chcelo nechať Auren napospas súdu jazdcov, ale bola to súčasť Aureninho stavu v ich spoločenstve. Musela sa tomu podrobiť.
Poloelf nesúhlasil: „Nie je! Nie je to ich právo a ona nie je jednou z nich. Kde sa koná ten súd?“
Laethii sa páčila ráznosť, akou sa Althair o Auren starostil. Pripomínalo jej to chovanie Mardana voči polovičným. Tiež bol vždy ochotný biť sa za nich. Hoci by svojmu synovi mala zaraziť nápad vtrhnúť na lauvalský súd, neučinila tak. Vycítila totiž možnosť zachrániť dievčinu pred trestom od jazdcov.
„Zavediem ťa tam,“ ponúkla sa a vskutku vzala Althaira na nádvorie, kde sa zhromaždili jazdci z Lauvale. Vytvorili veľký kruh okolo zbeha, ktorý pred nimi kľačal. Althairovi zabúšilo srdce hnevom, keď uvidel Auren, ako skormútene kľačí na nádvorí s hlavou sklonenou k zemi. Chveli sa jej plecia, z čoho usúdil, že plače.
„Lauvalská jazdkyňa Auren! Si vinná z nepovoleného úteku z cisárskeho dvora. Vzbúrila si sa proti cisárskemu dvoru a priviedla si do Lesov Lauvalie ďalších vzbúrencov. Tvojím pričinením zahynula vzácna biela lauvalská levica Silea i veliteľ lauvalských jazdcov Sidorian. Chceš niečo povedať na svoju obhajobu?“ Sudca, ktorý jej vyčítal previnenia, bol tiež lauvalský jazdec, ibaže namiesto ich bežnej rovnošaty mal na sebe sudcovský talár siahajúci mu po členky.
Auren ho opravila: „Sileu zastrelil veliteľ Sidorian a ten zomrel v boji. Odišla som z dvora, aby som varovala kráľa polovičnej krvi pred hrozbou od cisára. Ale zlyhala som…tá hrozba sa aj tak naplnila.“ Ťažko povzdychla, stále hľadiac do zeme.
Sudcu vskutku nezaujímalo jej objasnenie situácie, v jeho očiach bola vinná. Rozhorčene pokračoval: „To ma privádza ku tvojej ďalšej a najhoršej vine. Namiesto toho, aby si v boji bránila najvyššieho vládcu, stála si na strane rebelov, ktorí cisára Halatira zavraždili. Porušila si svoju prísahu brániť cisársky rod!“
Lauvaksí jazdci sa rozkričali jeden cez druhého, nesúhlasne krútili hlavami a ukazovali na Auren. Sudca ich utíšil gestom rúk a povedal: „V očiach rádu lauvalských jazdcov si vinná vo všetkých bodoch obžaloby. Zhanobila si status laualského jazdca. V našej spoločnosti pre teba viac niet miesta! Zbavujem ťa titulu lauvalskej jazdkyne! Za tvoju vzburu a hrubé porušenie prísahy ťa odsudzujem na smrť sťatím!“
Opäť prepukol huriavk, do ktorého sa odrazu vložil Althair. Rozrazil si cestu pomedzi elfov, ktorí sa najskôr zlostili, kto ich to sáče bokom, no len čo ho zbadali, utíchli. Sudca pred ním neisto prešliapol a opýtal sa:
„Kto si, že rušíš naše zasadnutie?“
„To je dračí elf,“ šumelo medzi jazdcami, „to je ten, čo prišiel s polovičnými.“
Althair chytil Auren za rameno a vytiahol ju do stoja. „Nie som dračí elf,“ prehovoril, „som kráľ polovičnej krvi. Som kráľ tejto poloelfky. Iba ja mám právo rozhodnúť o jej osude. Nie vy a vaša spoločnosť.“
Auren naňho prekvapene zažmurkala. Nechápala, čo tam robí a prečo sa takto správa. Hľadala odpoveď v jeho tvári, ale tá bola ako vždy nepreniknuteľná.
Sudca sa dal s Althairom do sporu: „Auren je lauvalskou jazdkyňou a zradila nás, previnila sa voči nám. Preto bude súdená a potrestaná nami.“
Červenovlasý poloelf o tom nechcel ani počuť: „Ja som kráľ. Kráľ je hodnosť vyššia než nejaký sudca či lauvalský jazdec.“
„Našim kráľom nie si!“ zrúkol pobúrene sudca a niekoľko jazdcov sa pohlo vpred s rukami pripravenými na hruškách mečov.
Althair si zachoval mramorovú masku a chladnú hlavu. Pritakal sudcovi: „Pravda, nie som váš kráľ.“ Vzápätí mu zasa protirečil: „Ale Aurenin áno. Ako kráľ jej porúčam opustiť Lesy Lauvalie a vrátiť sa do Južného údolia.“
Lauvalskí jazdci už tasili proti tomu namyslenému miešancovi. Althair však vôbec neznel namyslene. S rozhodnosťou bojoval za Aurenin život a jeho zbraňou v tomto boji sa stala jeho hodnosť.
Tu sa do jednania vložila Laethia. Preletela ponad hlavy pobúrených jazdcov a zosadla vedľa Althaira. Rodiaci sa útok zastavila slovami: „Nechajte ju ísť. Mladý kráľ má pravdu. Iba jemu náleží rozhodovať o osude polovičných.“
Keďže lauvalskí jazdci po sebe nerozhodne pozerali, cisárovná tvrdším tónom dodala: „Vy dvíhate zbrane proti kráľovi polovičnej krvi! Prisahali ste brániť elfských vládcov a proti jednému z nich teraz tasíte meče! Čím sa potom líšite od zradcov?“
„Ale-ale cisárovná…“ zakoktal sudca, rýchlo ukazujúc ostatným, aby odložili meče.
Ona dvihla ruku, zastavujúc jeho výhovorku. „Povedala som. Nechajte ju ísť. Auren odchádza zo stavu lauvalských jazdcov a vracia sa do služby kráľa polovičnej krvi. Ja som teraz jediný vládca na cisárskom tróne. Chcete protestovať aj proti môjmu slovu?“
Lauvalskí jazdci ponížene padli na kolená a prosili cisárovnú o odpustenie.
Althair nečakal takú súdržnosť od cisárovnej. Zaskočene na ňu pozrel a potom vďačne prikývol, načo sa ona letmo usmiala.
Sudcovi sa neveľmi chcelo pustiť zbeha, no nemohol sa priečiť rozhodnutiu cisárovnej. Neochotne rozviazal Aurenine putá a rozkázal elfom, aby nechali polovičných prejsť. Tí sa rozostúpili a mlčky sledovali, ako Althair odvádza poloelfku preč.
Keď boli mimo ich dosah, Auren z ničoho nič zastavila Althaira a prehovorila: „Ďakujem ti. No nemusel si to robiť. Vedela som, do čoho idem. Bola som zmierená s tým, že za svoje činy ponesiem následky. Zradila som lauvalských jazdcov. Musia ma zato odsúdiť a ja zato musím niesť zodpovednosť.“
Poloelf ju chytil za ramená a dôrazne riekol: „Ty si nepočula, čo som povedal? Oni nemajú nárok ťa súdiť! Nemajú, lebo k nim nepatríš. Nikdy si nepatrila. Hrala si sa na niečo, čím nikdy plnohodnotne byť nemôžeš, lebo si sa nenarodila ako jedna z nich, ako elfka. Narodila si sa ako polovičná a k polovičným tiež patríš. Nedokázala si to azda dostatočne, keď si zbehla z Lauvalie a prišla varovať kráľa polovičných? Podľa mňa si dala jasne najavo, kto je tvojmu srdcu prednejší. A tak je to správne. Tvoje miesto nie je po boku elfov, ale medzi polovičnými. Nie v Lauvalii, ale v Južnom údolí. Patríš k južanským lovcom, ku Korvenovi a ku mne.“
Na dôvažok svojich slov dievčine stisol ramená a poľahky skĺzol k jej dlaniam, ktoré vzal do svojich rúk. Auren celkom zabudla dýchať od prekvapenia. Dojímalo ju, že Althair ju považuje za jednu z nich a že je mu natoľko blízka, až jej odhalil svoje city, ktoré boli zvyčajne pred všetkými dobre schované pod zamračenou škrupinou.
„Auren, si mi viac ako sestra. Viac ako priateľka. Vychovali ťa moji rodičia, si s našou rodinou spätá. Aj keď ťa poznám krátko, cítim, že ku mne patríš.“ Hovoril jej polohlasne. „Neviem to inak popísať. Neviem to pomenovať. Nepoznal som taký cit, kým som ťa nestretol. Viem iba toľko, že by som si neodpustil, keby som nechal tamtých, aby ti ublížili.“
Pustil ju a oddialil sa od nej doložiac: „Vráť sa do Južného údolia so mnou. Vráť sa tam s nami. Ako jedna z nás. Ako južanská lovkyňa. Ako polovičná medzi polovičných. Prosím.“
Auren sa rozpačito usmiala. Od dojatia nevedela hovoriť, v hrdle mala navretú hrču, ktorá ju chcela čochvíľa rozplakať. Cítila naozajstné šťastie, že našla niekoho, ku komu skutočne patrí.
„No to ma podržte, veľký šéfko prosí dievča, aby s ním išlo domov!“ zahrmel Korvenov hlas a jeho majiteľ sa prihnal spolu s ostatnými polovičnými ku dvojici. Auren očervenela ako západ slnka a Althairova tvár skamenela.
„Jój, šak sa neondite, aj tak je nám to šeckým jasné,“ zacmukal polo-corvid.
„Ikari?“ spýtal sa prekvapene Althair, meniac tému rozhovoru. Veľmi vhodne totiž zbadal, že poloviční vedú za uzdy žrebce i kobyly divokých koní. Bolo ich oveľa viac než jazdcov, pretože mnoho južanských padlo v boji. Ikari však počas útoku splašene zutekali do Lesov Lauvalie a odvtedy o nich nikto nevedel. Althair ich považoval za stratené.
Korven mu pomohol rozlúsknuť tento oriešok: „Elfíci ich pochytali a doviedli nám ich. Vraj to bola fuška. Ale našli šeckých, čo prežili.“ On sám držal uzdy troch ikari. Jeden žrebec bol jeho, druhý Althairov a Althair si od neho vzal svoj kožený remeň, pohladiac ikari po nose. Tretiu uzdu, na ktorej bola uviazaná kobyla gaštanovej srsti, podal Korven blonďavej dievčine so slovami:
„Tá je odteraz tvoja.“
Auren chvíľu zaváhala, kým kobylu prijala. Korven ju pobúchal po chrbte so slovami: „Čo sa ostýchaš! Si južanská lovkyňa. Jazdkyňa na ikari.“
Althair sa na ňu povzbudivo usmial a ona sa zmocnila uzdy, čím prijala kobylu za svoju.
Tak sa z Auren, čistokrvnej poloelfky a niekdajšej lauvalskej jazdkyne, stala južanská lovkyňa.