Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: XVII + XVIII

XVII
Národ polovičných odišiel z lauvalskej ríše v spoločnosti kráľa temných elfov a jeho družiny. Mezzeiah ich voviedol do Temného lesa, kde mali na večný spánok uložiť Mordelai. Hoci zvykom polovičných bola posledná cesta v ohni, poloviční rešpektovali také odovzdanie duše do podsvetia, aké prináležalo temnej princeznej.

Po niekoľkohodinovom putovaní Temným lesom sa ocitli na mieste, ktoré Mordelai milovala najviac zo všetkých zákutí otcovho kráľovstva: Gryfie hniezdo. Vyhliadka čnejúca nad vrcholce Temného lesa spala zimným spánkom a skrývala sa v nočnej hmle, zakrývajúc tak výhľad, pre ktorý si Mordelai toto miesto zamilovala.

Ikari polovičných, čierne jednorožce temných elfov a panter Mezzeiaha zastali na snehu. Ich jazdci zosadli a odľahčili Mordelainho žrebca od saní, na ktorých spočívala jeho pani.

Temný kráľ ju vzal do náručia. Po bledých lícach mu sitekli slzy, keď sa podíval do meravej fľakatej tváre poloelfky. Srdce sa mu zachvelo a ramená oťaželi váhou, ktorou ho osedlal žiaľ. Mocne ju zovrel v náručí, akoby ju nikdy nechcel pustiť. Nechcel sa rozlúčiť so svojou dcérou, s dieťaťom, ktoré bolo plodom jeho lásky s milovanou spelenou.

Spelenská šamanka menom Raagel, ktorá sa k smútočnému sprievodu pripojila v Podzemnej ríši, pohladila svoju dcéru po líci. Zotrela jej slzy, ktorými ju pokropil Mezzeiah. Priložila svoje čelo na Mordelaino v nemej rozlúčke.

Keď sa od nej oddialila, Mezzeiah dcéru pobozkal a položil ju na miesto, odkiaľ najradšej pozorovala šíry Temný les. Odstúpiac od nej, povedal:

„Buď zbohom, dieťa temných elfov a spelenov. Buď zbohom princezná Temného lesa. Buď zbohom dieťa hviezd, ktoré ti vyvolili stať sa matkou mnohých, hoc nepoviť potomka vlastnej krvi. Buď zbohom, matka polovičných."

„Buď zbohom, sestra Mardanova," dodala Raagel, majúc na pamäti pokrvné puto, ktoré neslobodno opomenúť.

„Buď zbohom, matka," zašepkal Althair potichu a počul, že mnohí poloviční urobili to isté. Aj Korven, aj Auren, ktorí stáli vedľa neho.

„Buď zbohom, Mordelai," povedal nakoniec Mezzeiah, „svoj osud si naplnila. Splnila si úlohu, ktorou ťa poverili hviezdy. Tvoja duša odchádza v mieri. Nech ťa Sythi prijme vo svojej ríši a strážcovia podsvetia Maerte s Nassi nech dohliadnu na pokoj tvojej duše."

Potom mávol dlaňou nad telom svojej nebohej dcéry, akoby ju bol prikríval neviditeľným paplónom, aby ju snáď neoziabalo v spánku večnosti. A veruže jej studenú pokožku skutočne zakryli dlhé steblá trávy, ktoré sa odrazu začali hýbať vlastným umom. Obtáčali sa a vlnili, no čo bolo ešte zvláštnejšie a poloviční to sledovali so zatajeným dychom, telo poloelfky postupne mizlo, až sa úplne stratilo v zelených chápadlách.

Spiaca otázka na perách azda všetkých poloelfov bola zodpovedaná v okamihu, kedy si Mezzeiah čupol a položil dlaň na miesto, kde jeho dcéra ležala. Zavrel oči a tichými slovami dokončil pohrebný rituál. Behom krátkej chvíle mu pomedzi prsty začala bujnieť malá rastlinka. Z malej stonky sa stal tenučký peň a z neho vyrástol mladý stromček.

„Vždy si bola nedočkavá." Pousmial sa smutne Mezzeiah a láskyplne pohladil kôru stromu. „Vítam ťa späť, nech je tvoj ďalší život čoby dlhoveký strom rovnako prospešný, ako bol tvoj život čoby temnej poloelfky. Toto Gryfie hniezdo nech sa stáva tvojím novým domovom."

Odrazu, akoby odnikiaľ a možno práve zo Sythiho ríše zafúkal studený vietor, ani čoby chcel podtrhnúť Mezzeiahovu reč. Zakrútil sa kol mladého stromčeka, zamrazil okolostojacich a rozbehol sa do diaľky, no iba preto, aby rozdúchal hmlu a nechal tak vyniknúť čarovnému výhľadu.

Hmla sa rozutekala ponad zasnežené vrcholce stromov Temného lesa. Jej kvapôčky sa trblietali v červeni rodiaceho sa dňa. Boli ako milión sĺz, ktoré poloviční, temní elfovia a spelenovia vyronili za Mordelai. Avšak lúče vstávajúceho slnka slzy osušili a pohladili rastlinku, v ktorej navždy žila spomienka na temnú princeznú.

XVIII

Hviezdna veštkyňa upierala svoj bdelý zrak do nebies noci. V očiach sťa dve okrúhle luny sa jej odrážalo more mĺkvych hviezd - a jedna, ktorá padala. Presvišťala oblohou krátko a rýchlo v náhlej rozlúčke so svojimi sestrami. Za okamih jej svetlo zhaslo.

„A predsa," zašepotala Hviezdna veštkyňa do posvätného ticha nočnej ríše, „kráľ polovičnej krvi spôsobil pád dračieho princa. Úsilie dračieho princa predísť svojej smrti ho priamo vohnalo do jej náruče. Hviezda dračieho princa zhorela v žiare hviezdy kráľa polovičnej krvi."

Slová hviezdnej veštkyne sú poslednou bodkou za príbehom Kráľa polovičnej krvi. Uzavrel sa príbeh Mardana, Mordelai, Laethie, Halatira, Auren, Althaira, Korvena a ostatných, ktorí viac alebo menej dokresľovali dej. Skončila honba za proroctvami – alebo pred nimi. Krvou písaná kronika vstrebala červený atrament, ktorý bude naveky pripomínať, ako sa v Erandione zrodil národ polovičných a ich boj za slobodu.

Slová hviezdnej veštkyne sú poslednou bodkou za príbehom Kráľa polovičnej krvi. Uzavrel sa príbeh Mardana, Mordelai, Laethie, Halatira, Auren, Althaira, Korvena a ostatných, ktorí viac alebo menej dokresľovali dej. Skončila honba za proroctvami – alebo pred nimi. Krvou písaná kronika vstrebala červený atrament, ktorý bude naveky pripomínať, ako sa v Erandione zrodil národ polovičných a ich boj za slobodu.