Druhý diel: VIII

15 2 2
                                    

Mordelai ženie svojho jednorožca na cisársky dvor. Cisár ženie vpred svoju pomstu voči Mardanovi. Dvaja pretekári, ktorí sa prú o budúcnosť kráľa polovičnej krvi. Kto dorazí do cieľa ako prvý?

Po Mordelainom odchode sa údolím rozniesol šum. Každý bol v strehu pre možným nebezpečenstvom. Althair vyslal tri trojice južanských lovcov na rôzne miesta v horách, odkiaľ by mohli čakať útok, aby tam hliadkovali. Každý náznak nepriateľa mu okamžite mali hlásiť. Ostatní, ktorí zostali v údolí, boli rozdelení do dvoch skupín: dennej a nočnej hliadky. Za súmraku si šla denná hliadka oddýchnuť a nastúpili ostražité oči nočných strážcov.
Poloelfovia sa obzerali ponad plece, jastrili zrakmi medzi stromy. Pozornosť im kradol každý tieň vetvy, ktorá sa pohla vo vetre, aj sebemenšie puknutie raždia pod váhou líšky. Na niečo ale pozor nedávali. Nemali k tomu dôvod. Prečo by dvíhali hlavu k nebesiam, keď odtiaľ žiadne nebezpečenstvo nehrozilo?
A práve odtiaľ sa prihnalo. Halatir zletel do Južného údolia z výšin oblakov a zosadol na streche Mardanovho domu. Presne vedel, kam má ísť. Aj keby mu to neprezradil jeho dávny špeh, stačilo by mu nasledovať pach zrady miešanca, ktorý si privlastnil jeho Laethiu a visel nad ním ako smrť z hviezdnej veštby…
Južanskí lovci si ho všimli, až keď sa vzpriamil. Okamžite na neho namierili šípy a Auren, ktorá bola v nočnej hliadke spolu s Althairom i Korvenom, zarazene vydýchla: „To je cisár…!“ Ostatní sa zaskočene obzerali. Mierili šípmi na autoritu vyššiu než bol ich kráľ – zároveň však na autoritu, ktorá chcela ich kráľa pripraviť o život.
Jedine Althair nepohnuto stál s lukom napnutým a šípom zamiereným na cisárovo srdce. „Cisár alebo boh,“ precedil pomedzi zovreté zuby, „je to narušiteľ nášho územia.“
„Keď je to fakt on, tak si tie šípy zaslúži viac než hocikto iný,“ podporil ho Korven.
Halatir sa sám pre seba usmial k jednému kútiku úst a nahlas, aby ho každý počul, zvolal: „Vystreľte šíp na cisára a ste považovaní za zradcov elfských ríš. Po vašich kostiach ostane iba popol a po tomto mieste kráter!“
Zbrane niekoľkých polovičných sa zatriasli pod ťarchou zaváhania svojich strelcov. Neisto hľadali podporu v Althairovi a dodávalo im odvahu, keď videli, že sa ani o piaď nepohol.
„Tu nie si v elfskej ríši. Tu neplatia tvoje zákony. Si na pôde vyhnancov. Pre nás nie si viac než narušiteľ,“ trval Althair nekompromisne na svojom. Výstražne vypustil šíp, ktorý sa zabodol k nohám cisára.
Halatir uskočil dozadu. Zovrela mu krv v žilách. Videl drzého fagana, ktorý sa opovážil vystreliť šíp do blízkosti dračej krvi! Videl fagana, ktorý…ktorý vyzerá ako dračí elf. Nepochyboval o tom, že je to ten ochranca Mardana, o ktorom hovorili čističi. Mardanov syn. Laetiin prvorodený.
Zaškrípal zubami a rozopäl krídla, čo na prvý pohľad nemalo význam, pretože nevzlietol. Vzápätí však každý pochopil, že to bol signál pre jeho posily, ktoré sa doposiaľ ukrývali v tme. Južné údolie zasypala spŕška šípov, ktorá si našla mnoho obetí, keďže na ňu neboli pripravení a rozptyľoval ich cisár.
Medzi Južanskými lovcami nastal zmätok. Obracali svoje zbrane do tmy, hádajúc, kde je nepriateľ, a čoskoro ho aj uvideli: dobrá stovka elfov stála na kopci, z ktorého už vypúšťala ďalšiu salvu šípov.
„Štíty!“ volal Althair, dvíhajúc svoj vlastný štít. Pochopil, že pokiaľ čističi prišli z tohto smeru, tak hliadka Južanských lovcov, ktorú tam vyslal, je mŕtva. Nestihla ho ani len varovať pred nebezpečenstvom. Nedostala šancu. Halatirovi čističi ju zmietli ako špinu z koberca.
Cesta bola teda voľná, nik nedokázal zastaviť vražednú túžbu po pomste a tá pomocou krídel práve vliezla do príbytku cez okno, ktoré sa rozletelo jej ohnivou dravosťou.
Mardan už dávno síce nespal, no na nohy sa mu vyliezť nepodarilo. Sedel na kraji postele a snažil sa ustáť točenie hlavy. Skôr, než sa mu to podarilo, ho naspäť k matracu pritlačil Halatirov hnev. Týčil sa nad ním akoby bol skutočne bohom a teraz rozhodoval o jeho živote a či skôr smrti.
Mardan ho zatajeným dychom oslovil, no to už Halatirova ostrá dýka padala k jeho srdcu, lež jeho otrávená, ale predsa rozmyšľajúca myseľ pokynula svalom pohnúť sa a v posledných sekundách odklonil smer dopadu vlastným predlaktím. Bolesť mu vystriekla v hlave ako ohňostroj a strieľala ďalej, keď Halatir zbraňou zalomcoval, aby ju vytiahol, čo sa mu napokon aj podarilo.
Cisár hlasito zavrčal a chystal sa zaútočiť zasa, no Mardan v sebe nazbieral silu a Halatira skopol. V najväčšej rýchlosti sa pozviechal na nohy a snažil sa nájsť aspoň zbraň, no to už pocítil silný úder. Nepochybne jeho predošlý útok nebol tak silný, ako by mal byť. Náraz o stenu mu vybil dych a on sa zošuchol na zem. Všetko sa mu točilo a vlnilo. Sotva vyliečené rany sa mu zase otvorili a on zacítil vo vzduchu krv. Oceľovú vôňu vlastnej krvi.
Halatir sa nad ním znova vzpriamil: „Tak to malo byť od začiatku. Mal si ostať pri mojich nohách, miešanec, nemal si pokúšať šťastenu a priblížiť sa k slnku. Teraz ťa spáli!“
Mardan rozlepil oči a zaostroval na dračieho elfa, no tentoraz sa už ostriu dýky nevyhol. Nestihol. Halatirova nenávisť bola rýchlejšia a chladne ho pobozkala. Šum okolia stíchol v jednom dlhom a súvislom zvuku. Bol to hlas. Althairov hlas volajúci na svojho otca.

Temná poloelfka brázdila zasneženým lesom, kopytá jej čierneho jednorožca vŕzgali v snehovej prikrývke. Snažila sa neobzerať za svojim domovom a hnať zviera ku cisárovnej, no predsa jej neunikol pohľad k dedine, dokonca chvíľu bojovala s nutkaním otočiť sa. Nakoniec však presvedčila samú seba a pokračovala ďalej, keby ale dala na tieto pocity, kebyže v nich viac pohľadá, možno by pochopila, že to zovretie žalúdku nepatrí jej...
Náhla ostrá bolesť predlaktia ju zasiahla nepripravenú a dohnala k strhnutiu svojho jednorožca. Tvrdý úder odnikiaľ, ktorý jej vybil dych bol iba desivou predzvesťou toho, čo prišlo vzápätí. Vyplašenými očami sa obzrela k údoliu. Ani nestihla vysloviť jeho meno a už zacítila ďalšiu prenikavú bolesť, tentoraz na hrudi. Chladne jej stiahla srdce a zvierala ho v drvivom objatí.
„Mardan,“ zaúpela držiac sa za oblečenie, „sľúbil si mi, že na mňa počkáš!“ Prižmúrila oči a prinútila sa otočiť jednorožca.
Rýchly cval a otriasanie jej boľavého tela nebol nič v porovnaní so strachom. Ťaživá náruč, do ktorej začala padať, jej čoraz väčšmi stískala pľúca a postupne ju pripravovala o všetok vzduch.

Kráľ polovičnej krvi i cisár zočili Althaira, ako sa rúti cez miestnosť, už počas behu nasadzuje šíp a zameriava ho na dračieho elfa. Stačil okamih, aby vypustil posla smrti a cisára by tak zahubil, no neurobil to. Nie, pretože Halatir bleskurýchle schmatol Mardana a nadľudskou silou ho hodil po Althairovi. Syn, aby zachytil svojho otca, odhodil luk bokom, a už kľačal na zemi, držiac Mardana, ktorému krvácali ako staré rany, tak aj tie nové.
Althairovi prebehli po chrbte zimomriavky, keď zhliadol na desivo bledého otca. Prudko dvihol zrak, spriadajúc v mysli plán na zadržanie útočníka, no namiesto neho uvidel iskru, ktorá preletela obydlím a zahryzla sa do všetkého, čo jej prišlo do cesty. Vzplanula do mnohých plamenných jazykov a tie sa uzatvárali vôkol otca i syna. Althair, potláčajúc kašľanie, rýchlo ťahal otca von z chalupy. No prv, než sa dostali ku dverám, zasiahol Mardanov dom ďalší oheň. Zletel z neba čoby plamenný šíp zoslaný lukostrelcom s cisárskou korunou.
Oslepujúca žiara, ktorou zahorel Mardanov dom, primäla Južanských lovcov sklopiť zbrane. Celkom zanevreli na nepriateľov, ktorí ale taktiež prestali útočiť. Vidiac svojho veliteľa odlietať preč, stiahli sa aj oni.
Medzi polovičnými nastal chaos. Snažili sa uhasiť oheň, kričali jeden cez druhého, pýtali sa: „Kde je Mardan? Kde je Althair?“ Volali mená svojich dvoch vodcov a zo všetkého najviac túžili potom, aby im odpoveďou boli ich hlasy. No namiesto toho sa Južným údolím šírilo praskanie páleného dreva a hukot, s akým sa lámali trámy.
„Nemôžu byť dnu…však nie sú…?!“ kvílila zúfalo Auren, nik jej však neodpovedal. Ani večne veselý Korven nemal pre ňu žiadne slovko. Len nemo hádzal sneh na plamene, ktoré sa však vôbec nechceli nechať uhasiť.
Veľmi dlho bojovali so žeravými jazykmi. Bol to však vopred prehraný boj. Oheň už trval pridlho a bol príliš intenzívny nato, aby v jeho područí ktokoľvek prežil. Poloviční jeden po druhom padali na kolená a oplakávali tragédiu, ktorá ich postihla.
Pomedzi nich pomaly prešli čierne kopytá. Jednorožec zastal najbližšie k horiacemu domu a Mordelai zosadla do snehu – hoci by sa to skôr dalo nazvať pádom než zosadnutím. Okrem Mardanových rán cítila svoj vlastný strach a žiara ohňa ju pálila na pokožke nielen zvonku, ale aj zvnútra. Tiež padla na kolená a vykričala svoju bolesť do plameňov.
Vtom poloviční zhíkli a Mordelai pozrela pred seba. Popadané kusy domu, na ktorých hodoval oheň, sa nadvihli a z pálivého červeného mora vystúpila postava. Akoby ju plamene nepálili: napriek tomu, že oblizovali jej pokožku, nijak ju nezranili.
Do hrobového ticha, ktorým nasiaklo okolie, sa ozvalo Althairovo zlomené zakvílenie, keď zapadol do snehu. Pod pazuchy držal svojho otca, po ktorom ostávala v snehu krvavá stopa.
„A-a-ale…a-ako…“ jachtali poloviční. Niektorí si neboli istí, či vidia dobre, alebo sa im to len sníva. Naozaj práve z plameňov vyšiel nezranený Althair?
„Dračia krv,“ vydýchla Mordelai užasnuto, „ho ochránila.“
Áno, dračia krv. Laethiinmu potomkovi oheň ublížiť nemohol. To isté však, žiaľ, neplatilo aj o Mardanovi. Hoci ťažko povedať, či mu viac ublížil oheň alebo ostrie v srdci.
Mordelai sa s vypätím síl doplazila k Mardanovi. Bála sa ho dotknúť. Možno preto, aby ho nezranila – a možno preto, lebo vedela, že žiaden dotyk ho už zraniť nemôže. Prázdno v jej vnútri, ticho v mysli a uslzený pohľad zlomeného syna ju utvrdili v najhoršom poznatku tej noci.
Kráľ polovičnej krvi je mŕtvy.

Dnes bez rečí. Prosíme o minútu ticha za Mardana.

Kráľ polovičnej krviWhere stories live. Discover now