Kráľ polovičnej krvi

IX

Krátko potom, čo poloviční pochovali svojich padlých, ujal sa ich oddiel lauvalských jazdcov, ktorí boli vyslaní kráľom lesnej ríše. On osobne sa sprievodu nezúčastnil, len zanechal pokyny, kam majú polovičných odviesť a čo treba urobiť. Laethia nad týmto nadutým chovaním škrípala zubami a ujala sa velenia lauvalských jazdcov.

Odviedli polovičných preč z pohrebiska, na ktoré sa premenil ich bývalý domov. Miesto, kam ich jazdci vzali, ležalo tiež na okraji ríše, v údolí, ktoré chránili skalnaté útesy týčiace sa nad ním z troch strán. Viedla tam iba jediná prístupová cesta a to popri potoku, ktorý sa kľukatil celým údolím a vyvieral v okolitých kopcoch.

„Jediný vchod aj východ je táto cesta," podotkla Mordelai, dívajúca sa skúmavo po okolí.

Laethia jej prikývla a ozrejmila: „Práve preto sme vybrali toto miesto. Čističi by sem museli prísť jedinou cestou a na tej budú neustále hliadkovať lauvalskí jazdci, ktorí okamžite urobia poriadok s každým, kto by sa opovážil na vás vztiahnuť ruku."

„Alebo im stačí tú jedinú cestu zatarasiť a zasypať nás horiacimi šípmi. Budeme tu zahnaní ako dobytok na porážku." Odsekla Mordelai a venovala Mardanovi zamračený pohľad.

Poloelf sa síce sprvu zahanbil zato, ako jeho priateľka jediným dychom sfúkla princezninu naivnú stratégiu. Bol však s Mordelai za jedno. Ak ich niektorý z lauvalských jazdcov zradí, bude to znamenať ich koniec. Bez možnosti úniku.

Laethia sa rozhodla tú poznámku nekomentovať.

Na úbočiach útesov sa začali stavať chalupy. Elfovia, ktorí na nich pracovali, prijali pomoc polovičných. Tí sa nehodlali len prizerať, tak priložili ruku k dielu. Údolím sa celé dni ozýval buchot kladiva, rezanie dreva a lomoz pracantov. Na všetko dozerali hliadky lauvalských jazdcov, ktorým sa vkuse motala pod nohy Auren. Neustále sa ich voľačo vypytovala a každému jednému aspoň desaťkrát povedala, ako sa volá, a že jedného dňa bude jazdiť na bielom levovi aj ona. Dôležito česala levie hrivy a niektorým zaplietla vrkôčiky. A ak náhodou neprenasledovala jazdcov ani ich zvieratá, tak sa nalepila na Mardana, ktorého zasa otravovala tou istou otázkou dookola:

„Mardan a môžem bývať s tebou? Naozaj môžem?"

Mardan jej zakaždým prikývol. „Samozrejme, Auren. Nechcem bývať s nikým iným než s tebou!"

Ona sa ho vždy pýtala to isté a on jej vždy to isté odpovedal. Jedného dňa ho ale zaskočila ďalšou otázkou: „A môže s nami bývať aj teta Mordelai? Ty si ako môj ocko a teta Mordelai je ako mamka a mali by sme bývať spolu, lebo sme teraz rodina a rodiny bývajú spolu." Vychrlila to zo seba veľmi dôležito a tvárila sa pritom strašne vážne.

Mardanom trhlo a klepol si kladivom po prstoch. Ani by nevedel povedať, čím ho Auren zaskočila viac: či tým, že ho menovala svojím otcom, alebo tým, že si šikovne privlastnila Mordelai ako mamu, ba čo viac, už z nich učinila aj rodinu. Zrozpačitel a nevedel, čo odpovedať. Horúca chvíľka nabrala na obrátkach, keď si všimol, že aj Mordelai ostala v pomykove, lebo Aurenine otázky začula.

Odkašľal si. „Ehm-hm, no, to vieš...to sa musíme opýtať tety Mordelai. Vieš, ona už domov má v Temnom lese a určite sa doňho bude chcieť vrátiť."

Auren sklamane zatiahla: „Aha."

Mardan hľadal pomoc v Mordelai a veru aj prišla. Poloelfka podišla bližšie a žmurknúc na neho povedala: „Tak ľahko sa ma nezbavíš." Potom vzala dievčatko na ruky a prihovorila sa jemu: „V Temnom lese máme skrýše na stromoch. S rebríkmi a lanovými mostami. Niekedy sa v nich zahniezdia vtáky a my sledujeme, ako sa liahnu mláďatá a ako rastú. Chcela by si mať aj ty takú skrýšu?"