Druhý diel: IV

13 2 0
                                    

Mordelai s Mardanom sa odobrali riešiť záležitosti ohľadom cesty. Althair si myslel, že bude toho súčasťou, ale jeho úlohou sa stalo dávať pozor na Auren. Neveľmi sa mu páčilo, že sa nezúčastní ich súkromnej porady ohľadom cesty na cisársky dvor. Otec ho nikdy nevynechával z plánovania čohokoľvek. Dohliadať na to dievča predsa mohol ktokoľvek iný!
Napokon sa uspokojil s myšlienkou, že sa o všetkom dozvie len o niečo neskôr, a tak odpútal pozornosť od okna, na ktoré sa doteraz mračil. Blonďavá pacientka sedela na okraji postele a škrabkala medzi ušami bielu levicu sediacu na zemi. Tajomne sa pritom na Althaira usmievala.
Položila mu otázku: „Prečo si s polovičnými? Myslela som, že okrem cisárovnej Laethie, nik z dračích elfov nemá rád poloelfov.“
„Dračí elfovia?“ zatiahol on zamračene. O dračích elfoch počul len z rozprávaní a nikto ho k nim nikdy neprirovnával. „Ako to myslíš?“
„No, si predsa dračí elf. Nevedela som, že v Mardanovej dedine kedy pobýval aj iný dračí elf než cisárovná,“ osvetlila mu svoj postreh, čo malo taký účinok, že na jeho kamennej tvári sa usadilo zamračenie. Auren sa pristihla pri myšlienke, či sa ten muž dokáže tváriť aj inak než zamračene alebo kamenne.
„Nepatrím k dračím elfom. Narodil som sa tu.“
„Aha,“ prikývla, „prepáč, zmiatli ma tvoje červené vlasy, nie sú zrovna črtou poloelfov. A tvoji rodičia, aj oni majú červené vlasy? Sú tiež poloelfovia?“ vyzvedala ďalej.
Nezdalo sa však, že jej spoločník má vyzvedanie rád. Ohradil sa: „Aké sú črty poloelfov? Pokiaľ viem, žiadne nemáme, sme zmiešaní zo všetkých existujúcich rás, nemáme črty.“
„To máš pravdu,“ pritakala mu odfúkla si. „Prepáč. Dlho som žila medzi dračími elfmi a vidím ich už asi v každom, kto sa im čo i len trochu podobá.“ V duchu si dodala, že on sa im podobá viac než trochu, no viac tento rozhovor nerozvíjala, lebo videla, že červenovlasého poloelfa rozrušuje. Cítila sa zahanbene a z rozpakov sa jej vliala červeň do tváre.
Pokúsila sa postaviť, no hlava sa jej opäť zatočila, len čo sa vzpriamila, a už po druhý raz ju pred pádom zachránil Althair. Jej levica zavrčala, nevedno však či z obavy pred jej pádom alebo znepokojením z toho, že ju drží v náručí ten zamračený muž.
„Ty si riadne tvrdohlavá,“ poznamenal, kým ju podopieral, „Mordelai ti tuším zakázala vstávať z postele do večera.“
Vtom sa dvere na chalupe rozleteli a dovnútra sa vrútil čiernovlasý Korven. Aj sám zabudol, čo ho tam doviedlo, keď uvidel Althaira s blondínou v náručí. Hlasno hvizdol a tresol Althaira po chrbte so slovami: „Sa s tým nebabreš, ideš rovno na vec! Akože ja ti do toho nechcem kecať, ale aspoň sa zamkni, keď sa chystáš…“
„Nič sa nechystám,“ odvrkol Althair, skočiac mu do reči. Okamžite pustil Auren a odstúpil od nej.
„Ne? No, keď ty nič…“ A už sa Korven zmocnil Aureninej ruky, ktorú letmo pobozkal. Lichotilo mu, že Auren sa z jeho chovania červená. „To som odkukal od lorda. Furt hentak pusinkuje šecky ženy a tie z toho idú do kolien. To nemóžeš hnedka ženu zdrapiť, nato musíš ísť pomaly.“
Auren kútikom oka videla, že Althair prekrútil očami a v duchu sa na tom pobavila.
„Ja som Korven a hento poleno je Althair, ale to už určite vieš,“ predstavil sa jej. Nakoľko ale ona iba pokrútila hlavou, Korven zhrozene zvolal: „To sa ti ani len nepredstavil? A rovno ťa schmatol do náruče, beťár jeden!“ Priateľsky buchol Althaira do pleca, no tým ani nehlo.
„Nie, nie,“ vyviedla ho z omylu Auren, „on ma len zachytil pred pádom. Z liekov sa mi ešte motá hlava, precenila som sa, chcela som sa ísť popozerať po dedine. Bola som tu tak dávno, chcela som sa len znovu prejsť svojím domovom.“
Korven prikývol. „Ide sa! Chyť sa ma, urobím ti kvalitnú spoločnosť a s radosťou ti poukazujem celé údolie.“
Jeho nadšenie schladil Althair: „Sotva vyliezla z postele, je zranená, nemala by loziť hore-dolu po údolí.“
Korven sa chytil za srdce a vypleštil oči: „Oh, bohovia, ste mi svedkami, Althair práve prejavil cit a obavu o dievča! Stal sa zázrak!“ Zdvihol ruky k ústam a napokon k nebu, akoby skutočne ďakoval bohom.
Althair ho spražil pohľadom a ráznym krokom okolo neho prešiel, čím mu vrazil do ramena so slovom: „Idiot.“
Korven sa spokojne zasmial a venoval švihácky úsmev aj Auren: „Myslím, že to bolo zvolenie na prechádzku.“
Auren skákala pohľadom od jedného k druhému, no potom len pobavene pokrútila hlavou a pustila sa za Althairom, ktorý sa zastavil pár metrov od domčeka, čakajúc na nich. Korven hlasno komentujúci, že či sa stal vzduchom, ich nasledoval.
Južné údolie bolo celkom iné, než ako si ho Auren pamätala z detstva. Pribudlo tam veľmi veľa domov, chodníky zmenili smer, pribudli studničky na toku potoka. Ku Planine divokých koní viedla široká cesta vychodená v snehu kopytami ikari. Divoké kone boli všade: každý južanský lovec mal vlastného žrebca alebo kobylu a deti sa dokonca priatelili s mláďatami, aby si na nich zvykli, kým ich v dospelosti osedlajú. Keďže bola zima, ikari mali zhrubnutú srsť a ich hriva ešte väčšmi pripomínala leviu.
Uprostred Južného údolia bolo miesto s minimom snehovej pokrývky: buď bola odhádzaná alebo ju jednoducho udupali do zeme. Kraľovalo mu veľké ohnisko, nad ktorým sa vždy opekala divina, ktorú lovci doniesli z lesov. Teraz tam niekoľko poloelfov ukladalo raždie a suché drevo, lebo aj tento večer sa chystala hostina.
„Zimné večery pri ohni,“ zasníval sa Korven, „už teraz cítim vôňu pečenej diviny! Také dačo tam u vás nemáte, hejže?“
Auren zavrtela hlavou. „Nie, ale pamätám si na letné večery pri ohni. Plno jedla, hudby a tanca. Tak to bývalo, keď som ešte žila tu, pred mojím odchodom do Lauvale.“
„Ty si to slávne dieťa, ktoré sa ako prvý poloelf stalo lauvalským jazdcom, há? Šeci tu o tebe teraz hovoria,“ rapotal Korven.
„Uhm,“ pritakala dievčina a ukradomky pozrela na Althaira, ktorý po celý čas mlčal a šiel niekoľko krokov pred nimi. „Hm, no a ty si sa narodil tu? Tak ako Althair?“
Korven sa hlasito zasmial: „Ta čosi! Ja som tu došiel až keď som mal pätnásť. Dovtedy som žil u corvidov, lebo ja som napoly vrana, chápeš. No a potom som sa dopočul o dedine, kde žijú takí jak ja, polovičná krv. Došiel som tu a už som tu zostal. Narazil som na toto mramorové poleno,“ ukázal na Althaira, „a ani šeci bohovia dokopy nevedia jak, ale skamošili sme sa a odvtedy spolu cvičíme a lovíme a…“
„A odkedy je Korven v Južnom údolí, rána tu už nie sú tiché a noci pokojné,“ doplnil ho Althair. Ukázal na jeden z blízkych domčekov, na ktorého streche ševelilo asi dvadsať vrán. „Lebo ak náhodou zatvorí ústa on, tak sa o rozruch postarajú jeho operení kamaráti.“
Vtáky robili poriadny krik, aký vedia len rozvadené vrany. Korven sa tváril, že jeho sa to netýka a Auren sa na Althaira uškrnula. Potešilo ju, že aj to „mramorové poleno“, ako ho Korven nazval, má zmysel pre humor. Althair jej ale úškrn neopätoval, len sa odvrátil, a Auren okamžite pochopila, prečo si vyslúžil od Korvena takú prezývku. Teraz už bola skalopevne presvedčená, že ten červenovlasý ne-dračí ne-elf sa usmiať nevie.
„A len tak medzi nami,“ pošepol jej Korven, keď za Althairom zase zaostali, „ani on sa tu nenarodil. Ostatní hovoria, že Mordelai ho sem priniesla, keď bol malý. Jeho mama ho poslala na výchovu ocovi. Ale prisámbohom, že nechápem, jak mohol Mardan vychovať taký bezcitný kus šutra. Šak sa nevie ani usmiať! A Mardan je pritom taká veselá kopa, keď sa kus napije…“
„Počkaj, chceš tým povedať, že Mardan je jeho otec?“ uistila sa Auren, či pochopila správne, načo jej Korven niekoľkokrát prikývol. „A jeho mama?“
„A čo ja viem? Nikto nevie. Šak je to aj tak jedno.“ Pokrčil plecami polovičný corvid a potom pokračoval v rozprave o večernej hostine, na ktorú ulovil divinu on počas včerajšieho lovu. Auren ho ale počúvala len na pol ucha. Pohľad mala zabodnutý do Althairovho chrbta. Premýšľala o ňom. Nedala jej pokoj myšlienka, že vyzerá celkom ako vznešení dračí elfovia, ktorým na cisárskom dvore slúžila. Keď je Mardan jeho otcom, tak kto je matkou? Mohla by to byť… Nie, ona určite nie. Ale cisárovná Laethia je predsa jediná dračia elfka, ktorá s polovičnými a s Mardanom pobývala, nie?
Rozhodla sa, že sa nato opýta Mordelai. Keď existoval niekto, kto vedel o všetkých všetko, tak to rozhodne bola práve ona.
Kým dokončili prehliadku dediny, Auren si už sadla na chrbát levice, lebo jej dochádzali sily. Za žiadnu cenu však nechcela vynechať ani jeden kút údolia, tak jej Silea urobila odvoz. Obzreli si stádo ikari na planine a potom sa vrátili doprostred údolia, kde už horel oheň a nad ním sa piekol diviak.
Trojica si prisadla a do nosov im udrela príjemná vôňa pečeného mäsa, až vtedy si uvedomili, aký majú hlad. Mlsne sledovali veľký kusisko diviny, no ešte ani zďaleka nevyzeral tak, ako by mal. Ešte to potrvá, kým sa najedia.
Auren sklopila pohľad a prehĺtla túžbu po chrumkavom mäsku, nad ktorým sa jej zbiehali slinky. Pri jeho vôni sa to ťažko vytesnávalo z hlavy.
Althair sediaci oproti nej si všimol jej hladného výrazu a došlo mu, že vlastne od včera poriadne nejedla, preto kývol na dievčinu, ktorá práve vyberala z omnoho menšieho ohňa povedľa opečené prepelice. Jednu si vzal a druhú ponúkol Auren. Tá so zvláštnym rumencom, akému nevedela porozumieť, od neho pokrm prijala. Teda chcela prijať.
Korven sediaci vedľa jej buchol po ruke a zamračene sa na ňu díval hovoriac: „Nemôžeš jesť vtákov, oni sa predsa nejedia. Sú to žijúce tvory!“
„To je tak isto aj diviak,“ odsekol mu Althair a slastne sa zahryzol do prepelice napichnutej na drievku.
Korven stiahol tvár do znechutenej grimasy: „Áno, ale jesť krídla prepelíc, skoro akoby si jedol moje! Veď sú to moji bratia a sestry!“
„Ty žiadne nemáš,“ odvrkol mu Althair a strčil drievko s pokrmom Auren do ruky, potom sa otočil ku ostatným, „keby sme mali málo jedla, na Korvenovej streche máme predkrmov až-až!“
„Althair!“ skríkol na neho Korven vyskakujúc na nohy. „To odvoláš!“
Auren vyplašene pozerala na jedného i druhého a pevne dúfala, že sa nepobijú kvôli večeri!
Ako reakciu si Althair znova odhryzol a preniesol pohľad na prichádzajúcu dvojicu. Boli to Mordelai s Mardanom. Prisadli si k nim.
„Páči sa ti ako sa to tu zmenilo?“ spýtal sa Mardan a obrátil pohľad k Auren.
Tá sa spokojne usmiala: „Áno, niektoré veci ma prekvapili. Počula som chýry o divokých koňoch, ktoré ste skrotili, no vidieť ich ako kamarátov poloelfov bolo úplne iné.“
„To verím, na dvore o nás očividne nemajú najlepšiu mienku a ani o tom, čo robíme,“ mykol plecami Mardan, no aby nezaviedol rozhovor do nepríjemných končín, dodal, „bolo príjemné stráviť deň doma, však?“
Tu sa na neho zamračila i Mordelai, nemyslel to tak, ale jeho slová zneli ako výčitka. Vedela, že mu Auren chýbala a ostrie jej neprítomnosti sa zabáralo do srdca o to viac, že bola niekde, kde on mal zakázané vstúpiť. Hoc sa s ňou úprimne radoval, radšej bol, keď bola doma.
Auren sa zamrvila a rozpačito začala jesť chladnúcu prepelicu. Nato sa opäť zdvihol znechutený Korven a prešiel k dievčinám vedľa, ktorým rozprával ako sám ulovil ich dnešnú večeru, pretože jeho priateľ lovil zranené dievčatá. Samozrejme si neodpustil zagánenie na Althaira.
„Kedy vyrážame za cisárovnou?“ opýtal sa Althair otca, keď si k nemu prisadol. Ten si s Mordelai vymenil vyplašený pohľad.
„Odpoveď na tvoju otázku znie ráno, ale musím ťa opraviť,“ odpovedala mu temná princezná, „vyrážame iba ja, Mardan a Auren. Ty ostaneš tu.“
„Prečo?“
„A prečo by si mal ísť nami?“ odvetila otázkou, „Teba sa táto záležitosť netýka. Nemáš tam čo pohľadávať.“
„Týka sa otca, chcem tam byť s ním. Otec, budem tvojim štítom. Nechcem, aby ste šli iba vy sami na miesto, kde si na teba brúsi zuby sám cisár.“ Althairov vzdor bol zbytočný. Mardan i Mordelai krútili hlavami.
Tu sa vrátil Korven a počujúc, o čom sa bavia, vložil sa do rozhovoru: „Ale noták! Je to cisársky dvor! Každé decko to tam túži vidieť! Šak nás zoberte so sebou.“ Skoro by sa dalo povedať, že prosil. „Althair má pravdu, ísť iba v trojici do dračieho mesta je blbosť. Kráľ má mať sprievod a sprievodom kráľa polovičnej krvi budeme my!“ Vážne prikývol. Neskrýval, že aj jeho by potešilo, keby sa mohol zúčastniť výpravy na cisársky dvor.
Mardan sa chytil za čelo. V duchu si predstavil, že do mesta plného dračích elfov napochoduje Althair, ktorý je od nich na nerozoznanie, aj keď mu v žilách koluje zmiešaná krv. Až sa zapotil pri myšlienke, žeby Althair čoby jeho syn hájil otca pred zrakom cisára. Poriadne by veru zavaril jemu i samotnej cisárovnej. Musel za každú cenu zabrániť tomu, aby sa tam Althair dopravil.
Ako vždy, na pomoc mu prišla Mordelai. Povedala: „Althair nemôže opustiť Južné údolie. V neprítomnosti kráľa polovičnej krvi je jeho zástupcom.“
Kráľ poloelfov sa tohto vysvetlenia okamžite chytil a pritakal: „Áno, kým tu nebudem, vodcom Južanských lovcov bude Althair! Obaja vodcovia nemôžu odísť naraz.“
Althairovou tvárou sa mihlo prekvapenie. Takúto zodpovednosť mu otec zatiaľ nikdy neponechal. Aj keď sa mu nepáčilo, že ho tým pádom celkom vynechali z cesty do Lauvale, neprotestoval. Sklonil hlavu a prijal otcovo rozhodnutie: „Bude mi cťou.“
Ostatní Južanskí lovci v tichosti sledovali, o čom ich kráľ práve rozhodol. Althair bol mladý nato, aby sa stal ich vodcom, aj keď len dočasným, no Mardan bol predsa tiež mladé ucho, keď ho cisár menoval kráľom. Preto nikto z nich neprotestoval.
„Hm a nemôžem ísť aspoň ja?“ skúsil šťastie Korven, čím úplne pokazil dôležitú chvíľu svojho kamaráta.
Mardanove rázne pokrútenie hlavou bolo jasnou odpoveďou na Korvenovu otázku, potom sa venoval svojmu synovi a začal mu dávať rady, čo robiť v kritických chvíľach. Ak by nejaké prišli.
Tento okamih využila Auren a posunula sa bližšie k Mordelai: „Vôbec nevyzerajú ako otec a syn,“ začala dívajúc sa na Mardana s Althairom, „celkom ma to prekvapilo, keď mi to Korven povedal. Althairove červené vlasy sú tak netypické pre polovičných, iba jeden elfský národ má túto črtu.“ Nemilosrdne nadhodila Auren, už dávno sa naučila, že pri Mordelai je zbytočné chodiť okolo horúcej kaše. Aj tak ju pozorne sledovala, aby jej neunikol akýkoľvek náznak, ktorý by jej potvrdil tušenie.
No Mordelai bola v tejto hre omnoho dlhšie ako Auren a oveľa viac zbehlejšia: „No ale je to Mardanov syn, stačí ak porovnáš ich oči. Červené vlasy, ktovie ako sa príroda mohla pohrať. Po svete chodí toľko červenovlasých stvorení, elfovia nie sú jedinými žijúcimi na zemi.“
Auren preklopila oči, no nenechala sa tak rýchlo odbiť a pokračovala: „To síce áno, ale pamätám sa na jednu známosť s červenými vlasmi, ktorú Mardan mal. Jediného elfa dračej krvi, aký sa dokázal kamarátiť s polovičnými. Bola to Laethia a ak sa dobre pamätám, medzi ňou a Mardanom sa rozvinul zaujímavý vzťah.“
„Ak sa dobre pamätáš,“ zdôraznila Mordelai, nedala na sebe vôbec znať, žeby ju Aurenina reč nejako rozhodila a iba v duchu poďakovala, že Auren rozpráva s ňou a nie Mardanom, pre neho to totiž je príliš osobné a nevedel by správne reagovať, „v tej dobe, keď si tu ešte bývala, boli naše vzťahy skutočne zaujímavé. No nie smerom, akým si myslíš. Mardan s Laethiou boli, iba priatelia, ktorí sa jej odchodom odcudzili. Nemohlo byť medzi nimi nič viac a obaja si to uvedomili. Prísť s touto myšlienkou a spojitosťou, Auren, naozaj?“ Zasmiala sa Mordelai. „Myslela som, že horšie drbny sú dedinčania.“
„To nie sú drby,“ nafúkla sa Auren, no nechystala sa ešte vzdať, „ale ja si pamätám, jeden intímný okamih v jazere u spelenov a niečo mi hovorí, že takých okamihov bolo viac. A všetko poukazuje na to, že jeho matka je Laethia.“
„Všetko? Čo všetko na to poukazuje, to že má červené vlasy? Ale prosím ťa.“ Zatĺkala Mordelai, avšak už na nej bolo vidieť podráždenie.
„To je jeden z hlavných znakov, áno,“ nedala sa Auren, „napríklad to, že si ho doniesla sem ty. Viem, že tu nebol, kým som ja neopustila údolie, takže musel prísť až keď som odišla do učenia a to si bola na dvore so mnou. Zdalo sa mi, že s Laethiou tráviš veľa času, no neriešila som to a potom len tak zmizneš.“ Pozorne si ju premeriavala, no nezazrela na nej nič okrem spomínaného podráždenia. „A ak by tam nebola spojitosť, dovolili by ste mu ísť na cisársky dvor, ale vy sa ho snažíte schovať v dedine, aby ho nik nevidel. Prečo?“
„Presne kvôli tomuto,“ ukázala Mordelai na ňu, pokrútila hlavou a zdvihla sa, ale keďže sa zdalo, že Auren chytá vo vyzvedaní druhý dych, zastavila ju ďalšími slovami: „Neoživuj nebezpečnú myšlienku a nekuj jej krídla, pretože v nesprávnych ušiach môže napáchať veľa škody.“ Varovne na ňu pozrela a odišla k poloelfkám, ktoré práve sťahovali diviaka z ohňa, aby im pomohla a samozrejme ukoristila si najväčší kus.

Kráľ polovičnej krviWhere stories live. Discover now