Kráľ polovičnej krvi

VII

Oslava Halatira a Laethie trvala do neskorých nočných hodín. Všetci vládcovia sa im podľa tradície poklonili a žehnali ich zasnúbeniu. Mardan a Mordelai sa tomuto aktu iba prizerali, pričom si Mordelai neodpustila komentáre na adresu lesného kráľa.

„Predstav si, žeby mu tá drevená opacha z hlavy spadla do ohňa." Drevenou opachou mala na mysli korunu kráľa lesných elfov, ktorá pozostávala z prepletaných brezových vetiev s listami. Vskutku jej pripomienka nebola nemiestna, keďže sa kráľ klaňal dračím elfom v tesnej blízkosti ohnivého jazera.

„To by bola tragédia," pritakal ľadovým hlasom Mezzeiah, ktorý sa mal pokloniť ako posledný a tak ešte stál pri dvojici. „Možno by začal nosiť venček zo sedmokrások."

Mordelai vyprskla, pričom opľula Mardana vínom, ktoré sa snažila ochutnať. Jej otec ani brvou nemihol, odkráčal ďalej, lebo po Tanaelovorom odchode sa klaňala nočná kráľovná a za chvíľu mal prísť na rad on. Mardan nechápal, ako sa ten muž dokáže tak dokonale ovládať, aj keď si tropí žarty z jedného z kráľov.

Poloelf sa tiež napil vína. Malo silnú hroznovú príchuť a takmer vôbec v ňom nebolo cítiť alkohol. „Akože nič v zlom, ale vedia vôbec elfovia, ako má chutiť víno? Môj otec bol v ľudskom vinohrade správcom a to ti poviem, tam bolo víno! Toto tu je iba taký slabý čaj."

„Áno, preto sa ľudia ožierajú a robia prasačiny, zatiaľ čo elfovia si vychutnávajú ušľachtilú chuť plodov zeme." Hlas, ktorý Mardana takto uzemnil, patril samozrejme lesnému kráľovi. Vracal sa ku svojej družine okolo miešancov a nenechal si ujsť príležitosť zaryť do nich ostrie svojich slov.

„A preto je elfov také ľahké opiť, priviesť do kómy a utopiť v skutočnom víne," precedila pomedzi zuby Mordelai za kráľovým chrbtom. „Mám chuť urobiť mu to všetko naraz."

Zatiaľ čo sa takto pochechtávali na predstave Tanaelora klátiaceho sa k zemi zo silného vína, skončilo sa klaňanie dračím elfom. Zazneli jemné tóny harfy i flauty a králi, kráľovné i všetci ostatní elfovia sa pustili do tanca. Ten bol, podobne ako elfské víno, ľahký a ničím sa nepodobal vášnivým pohybom, aké Mardan vídaval v ľudských mestách. Napriek tomu na tomto tanci lipol pohľadom. Dôvodom bola Laethia, ako inak. Zatúžil si s ňou zatancovať, ale nie do týchto ledva počuteľných tónov. Do poriadnej odrhovačky.

Mordelai otrávene preklopila oči dohora a odvrátila sa od poblázneného mladíka. Jej pozornosť zachvátil elf odetý do uniformy lauvalských jazdcov, ktorý sa ponáhľal cez nádvorie a zastavil pri kráľovi lesných elfov. Ten s ním poodišiel nabok.

Mordelai by tomu ani nebola venovala pozornosť, keby nezachytila slovíčko „čističi". Okamžite zatriasla Mardanom a kývla hlavou smerom ku dvojici lesných elfov, naznačujúc kamarátovi, aby počúval.

„Zaútočili na komunitu miešancov žijúcich na severe. Niektorí ušli za alvarionskú hranicu, ale ostatní sa snažia ubrániť. Väčšina jazdcov je dnes tu, potrebujeme posily, ak máme čističov zastaviť." Vyslovil sa posol z radov levích jazdcov.

Mardan s Mordelai na seba zhrozene pozreli. Miešanka v priateľovom pohľade videla, že je odhodlaný vydať sa na pomoc spolu s jazdcami, ktorých lesný kráľ vyšle.

Lenže k ničomu takému nedošlo. Tanaelor rázne zavrtel hlavou, zamietajúc poslov návrh.

„Kráľ môj, ale ak im nepomôžeme, všetkých zabijú." Posol sa uistil, že jeho kráľ chápal následky svojho odmietnutia.

„Nechajte ich tak." To boli slová lesného kráľa. Slová, ktoré sa stali ortieľom stovák životov. Stovák poloelfov. Stovák Mardanových priateľov, medzi ktorými vyrastal.