Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: VII

Po uplynulom útoku na kráľa polovičnej krvi sa Mardan, Mordelai a Auren v sprievode záchrancov vrátili do Južného údolia. Je čas vyliečiť rany a vymyslieť inú stratégiu, ako upovedomiť cisárovnú o bezpráví, ktoré drží nad Mardanom katov meč.

Mardana uložili do jeho domu, kde sa vôkol neho zvŕtali všetci, čo vedeli pomôcť. Postupne ho zbavili všetkých šípov, omyli mu rany, zašili čo bolo treba. Mordelai bola vedľa neho a kým aj ju sa snažili ošetrovať, ona stíhala dirigovať ostatných, aby použili ten a tamten liek na to a hento. Čoskoro bola na nohách a sama sa ujala ovínania Mardanových rán obväzmi.
„Ale sme to schytali,“ húdla sebe i jemu, hoci Mardan jej neodpovedal. V určitom momente ho premohla únava a teraz v spánku čerpal sily.
Po ubezpečení, že bude v poriadku, len si potrebuje poriadne oddýchnuť, si jeho syn vydýchol úľavou. Odprevadil Auren do svojho domu, ktorý jej opäť poskytol ako dočasné útočisko, a nachystal studenú vodu i čistú látku, lebo aj lauvalskej jazdkyni bolo potrebné dať doporiadku poranenia.
Namiesto toho, aby sa Auren opatrila, sa najskôr postarala o zranenia svojej levice. Silea utŕžila mnoho škrabancov od letiacich šípov, ale našťastie žiaden v sebe nemala zabodnutý.
Althair si sadol na posteľ a sledoval dievčinu zaujatú ošetrovaním levice na zemi. „Rovnaká ako otec,“ povzdychol si, „najprv ošetríš zviera a až potom myslíš na seba.“ Vyžmýkal handričku v studenej vode a priložil ju ku škrabancu na Aureninom líci.
Auren sykla a myklo ňou, lebo to zabolelo a štípalo.
„Prepáč,“ zamumlal Althair, „ruky lovca. Neviem byť jemnejší.“
Auren mu položila na ruku svoju dlaň, čím mu dala znamenie, že to urobí sama. Jej dotyk v Althairovi spôsobil zvláštnu slabosť, akú doposiaľ nikdy nezažil. Akoby sa čosi v jeho vnútri zachvelo. Rýchlo ju pustil a ona si ovlažila ranu sama. Chlad látky jej priniesol príjemné uvoľnenie. Až keď handričku oddialila a pozrela sa na krvavý pás na nej, uvedomila si, ako veľké škrabnutie má na tvári. Vyžmýkala ten kúsok látky v čistej vode a opäť si ho priložila na líce, smutne poznamenajúc:
„Z toho bude riadna jazva.“
„Jazvy majú iba tí, čo boli silnejší ako zlo, ktoré na nich mierilo svoje ostrie. Bojovníci. Ty si bojovníčka,“ povedal poloelf povzbudivo. Kedysi mu presne toto hovorievala Mordelai, keď si ako dieťa rozbil kolená alebo rozrezal ruku na ostrej skale. Vždy mu to pomohlo preniesť sa cez bolesť a myslel si, že bude vhodné, ak to teraz povie on smutnej dievčine.
Lauvalská jazdkyňa sa zapýrila. Dobre sa počúvalo, čo Althair hovoril. No i tak to nič nezmenilo na tom, že jej pravé líce bude „zdobiť“ dlhá jazva. „To sme my všetci,“ povedala polohlasom, „aj bez jaziev.“
Po krátkej odmlke, kedy si Auren presadla k nemu na posteľ, Althair dodal: „Bránila si otca. Ďakujem ti.“
„Je to pre mňa samozrejmosť,“ odvetila pohotovo, „Mardan sa ma ujal, keď som prišla o rodičov. Aj pre mňa je otcom. A Mordelai matkou.“
„Áno, to je ona pre všetkých,“ pritakal poloelf. „Ja som svoju skutočnú mamu nikdy nepoznal. Mordelai sa o mňa starala ako o vlastného.“
„Hm a čo Mardan? Otec ti o mame nikdy nerozprával?“ vyzvedala Auren. Keďže jej Althair vŕtal v hlave, odkedy ho spoznala, nenechala si ujsť príležitosť dovzedieť sa o ňom niečo viac. Aj keď Mordelai sa snažila ututlať špekulácie o jeho pôvode, Auren jej výhovorkám neverila. Dnešok prilial olej do ohňa, v ktorom blčala pravda. Čističi by nezdupkali len tak, nezľakli by sa presily, kým by neskolili svoj cieľ. Auren videla, že utiekli po tom, čo sa v lese objavil Althair. Zaiste usúdili to, čo ona, keď ho prvý raz uvidela: že je to dračí elf. Samozrejme, že proti dračiemu elfovi šípy nemierili, ale radšej ušli!
Narazila však na slepú uličku. Althair jej o matke neporozprával. Iba zavrtel hlavou so slovami: „Mordelai vraví, že to bola jeho životná láska, ale prišiel o ňu. Nechcem vtierať soľ do rán na otcovej duši, tak sa na matku nepýtam. Aj tak mi ju plne vynahradila Mordelai.“
Auren sa na neho chvíľu mlčky dívala. Uvedomila si, že Althair vôbec nie je taký chladný, ako na prvý pohľad pôsobí. V tom, čo jej povedal, bola hlboká empatia a láska k otcovi. Pod Althairovou nedotknuteľnou škrupinou predsa len bilo srdce schopné citu.
„Korven ti krivdí,“ vyhlásila napokon, „ty vôbec nie si bezcitný. Žiadne mramorové poleno.“ Ktokoľvek by sa po takýchto tituloch minimálne zatváril urazene alebo pobúrene, no Althair si zachoval kamennú masku. Napriek tomu Auren pokračovala: „Podľa mňa si chápavý a veľmi citlivý, iba to príliš nedávaš najavo.“
Mardanov syn nevedel, ako na jej slová zareagovať. Pocítil, že je mu odrazu teplo a hoci to netušil, do líc mu vystúpila červeň.
Auren sa na ňom zachichotala. Ešte viac ju pobavilo, keď sa na ňu Althair zamračil, lebo nevedel, čo jej je smiešne.
Dvere sa s rachotom rozleteli a dovnútra vpadlo zosobnenie hlučnosti. Korven.
„Čím to je, že toto dievča zakaždým skončí v tvojej posteli?“ Rozhorčene rozhadzoval rukami. „Je tu všade hromada Južanských lovcov ochotných ošetriť jej rany a poskytnúť prístrešie, ale furt ju nájdem u teba.“
„Kedy sa naučíš klopať? Pojem súkromie ťa corvidi nenaučili?“ osopil sa naňho Althair mrzuto, no jeho priateľ prešiel túto ponosu mávnutím ruky. Prisadol si k Auren z druhej strany a žmurkol na ňu.
„Ale ťa tí čističi frnkli,“ okomentoval jej ranu na líci a rýchlo dodal: „nič si z toho nerob. Aj tak si rovnaká kočka. Kukni, hen majster šutrov na tebe ide oči nechať a furt si ťa unesie do svojho domu.“
„Myslím, že niekto tu dnes večeria pečenú vranu,“ poznamenal Althair, zle maskujúc svoje slová za odkašľanie. Korven mu nato vyplazil jazyk a Auren bola v ich divnej debate úplne stratená.
„No ale ne to som chcel,“ vyslovil sa konečne prečo ich vyrušil; „Mardan sa prebral. Volá vás oboch k sebe. Mordelai je už pri ňom.“