Kráľ polovičnej krvi

Druhý diel: III

Dnes nám do deja vstupujú nové aj staro-nové postavy.
Auren nemohla uveriť tomu, čo si vypočula. Plán na chladnokrvnú vraždu kráľa polovičnej krvi ju celkom priklincoval k miestu, na ktorom držala stráž v cisárskom meste: pod oknami Halatirových komnát cisárskeho paláca. V srdci sa jej rozozvučali divé zvony, ktoré chceli upozorniť Mardana na to, čo sa na neho valí. Neverila tomu, žeby Mardan skutočne plánoval útok na cisára. A zároveň jej hlava velila zostať na dvore, pretože bola členkou stráže a nemohla si dovoliť iba tak z ničoho nič zmiznúť. Keby sa veliteľa opýtala, či môže opustiť dvor, čo by jej asi povedal? Vyzvedal by, kam ide a ona by mu povedala pravdu, pretože klamať nevedela. Obvinila by pred ním cisára, že plánuje zabiť kráľa polovičnej krvi. Bez dôkazov, bez svedkov. Iba jej slová proti jeho. Slová polovičnej elfky, ktorá sa len zázrakom stala lauvalskou jazdkyňou, proti slovám dračieho cisára. To bolo odpísané na neúspech.
Pozrela na Sileu, svoju bielu levicu. Nebola by tu po jej boku, nebyť Mardana. Nestala by sa lauvalskou jazdkyňou, nebyť Mardana. Neprijali by ju do stráže cisárskeho dvora, nebyť Mardana. Mala mu začo byť vďačná. Nemôže sa mu teraz otočiť chrbtom mlčaním o hrozbe, ktorú naňho poslal Halatir!
Avšak odísť bez dovolenia sa rovnalo zrade lauvalských jazdcov a nerešpektovaniu svojho veliteľa. Ak sa rozhodne konať, stratí všetko, čo dosiahla. No dosiahla to len vďaka Mardanovi!
Dlhú chvíľu váhania ukončila ráznym rozhodnutím: „Silea, ideme!“
Levica sa prikrčila, aby jazdkyňa nasadla na jej chrbát, a okamžite sa rozbehla. Našľapovala potichu a ostatní členovia stráže ju aj jej jazdkyňu zdravili iba sklonením hlavy. Netušili, že práve utekajú z dvora. Auren dúfala, že ujdú čo najväčší úsek cesty, kým si niekto na dvore všimne, že jedna jazdkyňa chýba, a kým vypátrajú, kto ju videl naposledy a kam mala namierené. Verila, že odchádza bez zbytočného povšimnutia.
To sa však mýlila. Na ich vzďaľujúce sa siluety hľadel princ Halatir.
.....
Vysokánske štíty hôr sa na juhozápade stáčali do kruhu a vytvárali rozľahlé údolie. Z troch svetových strán bolo chránené vrcholcami Dračieho chrbta a štvrtou sa otváralo svetu smerom ku kamennerskému hradisku. A hoci by sa zdalo, že Zelené údolie, lebo tak sa volalo, je čoby kameňom dohodil od sídla lorda de Firenzae, predsa tieto dve miesta delilo niekoľko dní pochodu či hodín jazdy.
V tomto ročnom období fičal Zeleným údolím ľadový severák. Celú plochu pokrýval čistučký sneh a to od končiarov až po najnižšie jamy údolia. Lesným porastom sa brodili lane i jelene, líšky aj divoké mačky, hľadajúce čosi pod zub. Všetko, čo neupadlo do zimného spánku, zanechávalo na snehu svoje stopy a tým sa samo stávalo korisťou.
Pri takých stopách sa učupila i dvojica lukostrelcov. Mlado vyzerajúci, svieži a bledí od zimy, sledovali odtlačky, ktoré po sebe zanechal diviak.
„Je sám,“ skonštatoval lovec nižšieho vzrastu, ktorého strapaté čierne vlasy boli bodkované od snehu. Na bielom okolí sa vynímal náramne, pretože mal na sebe tmavé, takmer čierne oblečenie. Ani trochu nepripomínal lovca, ktorý chce splynúť s krajinou, aby ho zvieratá ľahko  nespozorovali.
O čosi menej v lese vynikal jeho spoločník. Od krku  až po členky sa schovával pod sivobiely plášť, ktorý ladil so snehom, a na hlave mu spočívala rovnako svetlá kapucňa, schovávajúca jeho sýtočervené vlasy, ktoré by inak nápadne kričali na sto honov. Tento lovec niesol meno Althair.
„Nechám ti tú česť,“ povedal, naznačujúc svojmu spoločníkovi, že mu pripadla úloha zabiť diviaka.
Tmavovlasý lovec si nachystal luk a šíp a zakrádajúc sa vpred potichu hovoril: „Dámy a páni, za dnešný pokrm ďakujte Korvenovi, odvážnemu zabijakovi divej zveri, ktorý sa vďaka svojim hrdinským činom stal postrachom všetkých osamelých diviakov žijúcich v Dračom chrbte.“
„Keby som ťa nepoznal, opýtal by som sa ťa, či dokážeš byť aspoň na chvíľu vážny,“ poznamenal Althair, krútiaci hlavou nad tým, ako si jeho kamarát uťahuje z lovu. Robil to odjakživa a pri akejkoľvek činnosti, čo vážneho Althaira s prehnane vážnym zmyslom pre zodpovednosť neraz vytáčalo.
Korven sa na neho ponad plece zazubil a povedal: „Ale poznáš ma a preto vieš, že nemá cenu sa to pýtať. Neviem, čo furt máš s tou vážnosťou. Si jak cencúľ. Až si nájdeš ženu, tak sa jej opýtam, či jej neprimrzol k tebe jazyk, keď si taký chladný.“
Althair od neho iba odvrátil zrak a nič mu na jeho podpichovanie nepovedal.
Vďaka vynikajúcemu oku lovca Korven za okamih zbadal autora diviačích stôp. Hrabal pod snehom v snahe nájsť zabudnuté žalude či inú obživu. Zrazu ustrnul a pozrel sa priamo na letiacu smrť. Bolo však neskoro. Šíp presvišťal vzduchom a skolil diviaka k zemi.
Korven sa narovnal a so zadosťučinením privolal Althaira: „Nechám ti tú česť,“ ukázal na zviera, „vziať ho do osady.“ V očiach mu tancoval nie najtichší smiešok, ktorý sa rád s Althairom takto naťahoval.
Althair nenamietal; zveril svoje zbrane spoločníkovi a vzal diviaka na svoj chrbát. „Je ťažký,“ poznamenal, „bude hostina.“
„No,“ ohrnul nosom Korven a pomastil si dlaňou brucho, „ešte si rozmyslím, či vám dačo nechám.“
Vrátili sa na miesto, kde predtým nechali svojich žrebcov ikari. Jeden z nich mal popruhmi pripevnené sane, ktoré ťahal za sebou. Na tie lukostrelci naložili diviaka. Korven potom vysadol do otepleného sedla svojho zvieracieho spoločníka a popchol ho len do ľahkého kroku, aby Althair stíhal. Ten totiž nezaťažil svojho ikari ešte väčšmi – stačilo, že vlečie náklad v podobe zabitého diviaka.
Sotvačo ušli pár metrov, doniesol sa im do uší zvuk bežiaceho zvieraťa. Došľapovalo ťažko, z čoho sa domnievali, že ide o veľkého jedinca. Spozorneli a siahli po svojich lukoch, očakávajúc ďalší možný úlovok alebo horšie – nebezpečenstvo od splašeného zvera. Keď sa však zvuky priblížili a znásobili, premkol ich pocit, že stoja v ceste prenasledovaniu.
Z lesa vybehlo zviera, ktoré v týchto končinách nemalo čo pohľadávať. Biela levica, ešte k tomu nesúca na chrbte nejakú osobu, očividne bežala z posledných síl. Keď zbadala, že vletela do cesty dvojici lovcov, zastala a prikrčila sa, ceriac na nich zuby.
Althair s Korvenom videli, že postava na levom chrbte nie je v poriadku. Z tela jej trčali šípy a len-len že sa udržala v sedle. Ťažko dýchala, akoby zbesilý beh absolvovala ona a nie jej zviera.
„Pomoc,“ hlesla temer nečujne, kým sa zošmykla z levice a spadla na zem.
Althair bol v okamihu pri nej. „Dávaj pozor! Prenasledovatelia jej môžu byť v pätách,“ zavelil svojmu spoločníkovi, ten zoskočil z ikari a pozorne sledujúc okolie pristúpil k Althairovi.
Večne veselý Korven si zrazu nasadil vážnu masku a mieril smerom, odkiaľ levia jazdkyňa vybehla, pretože odtiaľ stále prichádzali zvuky blížiacich sa prenasledovateľov.
„Je jednou z nás,“ riekol Althair, prezerajúci mladú ženu. Ukázal na jej ucho – bolo zašpicatené, nie však natoľko, aby ju mohli považovať za elfku. Toto znamenie im prezradilo, že prenasledovaná je polovičnej krvi rovnako ako oni. „Kto si, dievča a čo si im spraila, že ťa chcú zabiť?“
Ona mu neodpovedala, lebo bola v bezvedomí.
„Vezmeme ju do osady,“ rozhodol.
Prv, než tak stihli učiniť, sa do snehu tesne vedľa levej jazdkyne zabodol ďalší šíp. Korven okamžite vystrelil smerom, odkiaľ priletel, a odpoveďou bol bolestný ston. Za predvojom nasledujúceho šípu sa spomedzi stromov vynorili dvaja jazdci na nádherných snehobielych levoch s bujarými hrivami. Lovci okamžite pochopili, že to dievča je prenasledovaná lauvalskými jazdcami a to napriek tomu, že aj ona je jednou z nich. Jeden z jazdcov bol zranený Korvenovým šípom a ten druhý mieril na odvetu.
„Ani to neskúšaj!“ varoval ho Althair. On i Korven boli okamžite pripravení vypustiť svojich smrtiacich poslov, a elf zaváhal.
„Dajte nám tú miešanku!“ prikázal, ale obaja lovci ho iba vysmiali.
„Tu nie si doma, elf,“ zavrčal Althair, „tu neplatia tvoje zákony. Odíďte odtiaľto živí alebo ostaňte a zomrite.“
Od jeho ľadovej nekompromisnosti prebehol aj Korvenovi po chrbte mráz. Poznal Althaira už dlho a vedel, že keď sa rozhodne brániť niekoho, tak jeho protivník nemá šancu vzdorovať.
Elf nebol hlúpy. Vedel, že aj keby dokončil, čo začali, vzápätí by zato zaplatil životom – a nielen on, ale aj jeho druh, ktorý bol už aj tak zranený. Zaškrípal zubami. Za okamih zaváhania bol potrestaný tým, že Althair vypustil šíp jeho levovi pod nohy. Ten sa splašene vzopäl na zadné a elf sa len tak-tak udržal na jeho chrbte. Sklonil zbraň a bez slova sa obrátil na útek. Spolu so svojím poraneným spoločníkom sa stratil v lese.
Althair si potom prehodil zranené dievča cez plece a ponáhľal sa s ňou do dediny, nasledovaný unavenou levicou a Korvenom.
Ich príchod do dediny vyvolal medzi ostatnými veľký rozruch. Zranená poloelfka a biela levica priťahovali pozornosť každého, kto ich zočil. Vyprevadili Althaira k jeho chalupe, v ktorej zložil blondínu na lôžko, zatiaľ čo Korven sa ponáhľal zavolať liečiteľku.
Zakrátko sa zvedaví južanskí lovci rozostúpili a pomedzi nich vošla do chalupy Mordelai. „Uhnite, toto nie je divadlo!“ Vyhodila divákov preč a zohla sa k dievčine ležiacej naboku, pretože v chrbte mala stále šípy.
„Dobre, že si ich nevybral, mohla by vykrvácať. Kde si ju našie…“ Vtom zhíkla, lebo kútikom oka si všimla levicu a keby to bolo možné, tak by zbledla. Okamžite sa prizrela poloelfke bližšie, odhŕňajúc jej vlasy z tváre, a zakliala. „Auren! Veď to je Auren! Dievča, prečo si tu? Althair, kde si ju našiel? Čo sa jej stalo?“
„Prišla nám do cesty,“ odvetil, „prenasledovali ju dvaja jazdci na bielych levoch.“
„Áh, u všetkých bohov, čo sa to zasa deje?“ zalamentovala Mordelai, no táto a mnohé ďalšie otázky museli počkať, prvoradé bolo vyliečenie Aureniných rán. Temná poloelfka sa posadila na roh postele, vytiahla trojicu rôznych fľaštičiek. Pootvárala ich a na každú z nich položila čistú tkaninu. Veľavravne pozrela na Althaira a ten bez slov pochopil, čo má robiť. Šíp po šípe vyťahoval z tela.
Pri každom sebou dievčina trhla, no až pri poslednom otvorila oči a skríkla: „Mardan!“ Pohľadom hľadala kohokoľvek, komu by ďalšie slova adresovala, našla Althaira a preto slabým hláskom pokračovala k nemu: „Je v nebezpečí, Mar-dan, musím ho varovať.“ Nato sa kŕčovito prehla v bolesti, pretože jej Mordelai začala čistiť rany, to Auren znova pripravilo o vedomie.
„Mardan?“ zopakoval Althair a spýtavo sa pozrel na Mordelai. „Kto je to dievča?“
„Všetky odpovede prídu včas, teraz ju musím vyliečiť,“ odvetila mu ona, „choď za otcom a povedz mu, čo sa stalo.“
Althair chvíľu stál, no napokon ju poslúchol, pri liečení by aj tak nebol nič platný. Mardana, kráľa polovičných, jeho otca, nebolo náročné nájsť. Ak nebol na love, bol pri Ikari. Popri ceste sa k nemu pridal i Korven s otázkou, či už zistil, kto je to dievča. No zovretie čeľuste a pokrútenie hlavy ho umlčalo.
„Otec?“ ozval sa Althair, keď vstúpil na planinu ku divokým koňom. „Na love sa nám prihodilo niečo nezvyčajné, našli sme ranené dievča na bielom levovi, bola prenasledovaná Lauvalskými jazdcami.“
Mardanovi uplynulých tridsať rokov pretkalo vlasy striebornými nitkami. Tvár mal dospelejšiu a ošľahanú pozíciou vodcu Južanských lovcov. Keď počul, čo mu jeho syn oznámil, na čele sa mu zvýraznila zamračená vráska a zašomral: „Lauvalskí jazdci prenasledujú svojich vlastných? To sa v Lauvalii deje zas dačo nedobré.“
„Mordelai to dievča pozná, hovorí, že sa volá Auren,“ doložil Althair, načo sa Mardan prudko strhol. Auren – dcéra polovičných, ktorú spolu s Mordelai kedysi zachránili a stali sa jej náhradnými rodičmi – je zranená a navyše prenasledovaná svojimi druhmi? To sa musí diať niečo sakra nedobré!
„Okamžite ma k nej zaveď,“ riekol a vysadnúc na chrbát bieleho ikari, cválal spolu s Althairom do dediny.
Mordelai medzitým celkom skončila s ošetrovaním rán a zanechala poloelfku v hojivom spánku. Nedovolila Mardanovi, aby ju zobudil, keď vstúpil dovnútra. Spražila ho prísnym pohľadom, keď si prisadol na posteľ a pohladil Auren po vlasoch.
„Ak ju zobudíš, vytrhám ti chlpy z nosa,“ varovala ho šeptom. „Tvrdí, že si v nebezpečenstve. Viac nám povie, keď sa preberie.“
Jednoznačné nariadenie Mordelai si nikto nedovolil porušiť a preto mohla svoju pacientku v pokoji opustiť. Hodila Mardanovi vlhkú látku do rúk, aby jej to prikladal na čelo, pre prípad, žeby si jej telo nevedelo dať rady s početným zranením a bránilo sa horúčkou. Althairovi nakázala každé dve hodiny vymieňať misku s vodou, aby bola stále chladná. Vedela, že tí dvaja sa od nej zaiste nepohnú. Mardan kvôli tomu, že išlo o milovanú Auren a Althair so zvedavosti. To ale neznamenalo, že nevyspatá musí byť aj ona.
„Ak by sa niečo dialo, viete kde ma nájsť,“ odkázala dvojici a pobrala sa na spánok.
„Kto to je?“ neodolal otázke Althair. „Nikdy som ju tu nevidel.“
Mardan sa pousmial a hladil dievčinu naďalej po vlasoch. Porozprával svojmu synovi o malom dievčatku, ktoré túžilo osedlať bieleho leva a stálo pri zrode Južanských lovcov a ktorému teraz on zachránil život. Toto rozprávanie, doplňované Althairovými otázkami, sa natiahlo do ďalšieho rána a tesne po tom, čo oni utíchli, prebrala sa jazdkyňa Auren.
Stuhnuto sa zamrvila a chcela obrátiť na chrbát, no bolesť v ňom jej to nedovolila. Preto len otvorila oči, hneď čo tak spravila, zbadala tvár toho, koho hľadala.
„Mardan!“ pískla nadšene a ťažko odolávala túžbe objať ho. Videla ho prvýkrát po toľkých rokoch a nemohla ho ani len vystískať, lebo zranený chrbát sa jej ozýval pri každom pohybe.
Mardan sa na ňu ustarane usmial a nahol sa k nej, aby ju aspoň pohladil po tvári i po vlasoch, akoby bola stále iba alé dievčatko. „Kedy si tak vyrástla…“ zalamentoval s povzdychom.
Auren by sa veľmi rada nechala unášať priateľským rozhovorom, ale priviedla ju sem záležitosť, ktorej naliehavosť horela. Pomyslenie na cisárov verdikt jej zotrelo úsmev a zahnalo príjemný pocit z toho, že znovu vidí Mardana.
„Deje sa niečo hrozné!“ vyprskla a horúčkovito sa posadila. Nemala to však robiť, pretože Mordelaine jedy jej vstúpili do hlavy a tá sa mocne roztočila. Skončila by na lopatkách, nebyť Althaira, ktorý ju pohotovo podoprel.
Auren mu poďakovala pohľadom a zmocnil sa jej čudne previnilý pocit. Eho výzor v nej vzbudzoval dojem, že je v prítomnosti dračieho elfa, akoby bola načapaná na úteku niekým z cisárskeho rodu. Niekým ako Halatir – presne toho jej totiž mladý poloelf pripomínal.
„Cisár…“ hlesla a keď sa mladík nechápavo zamračil, prebrala sa z podivného pocitu, a pokračovala: „Halatir… Mardan, Cisár na teba poslal čističov! Si v nebezpečenstve! Každú chvíľu môžu prísť. On-on im prikázal, aby ťa zabili.“ Zatínala zuby, lebo ranám na chrbte sa nepáčilo rozrušenie, ktoré sa jej zmocnilo.
„Cisár?“ šprihol Mardan. Tak dlho už nepočul meno toho prekliateho dračieho elfa! A bol zato vďačný. Celkom pochoval akékoľvek myšlienky spojené s ním, aj keď sedel na cisárskom tróne a bol priamym panovníkom aj samotného Mardana. Zamračil sa a opýtal sa: „Prečo by to robil? Si si tým istá, Auren?“
Blondínka niekoľkokrát prikývla. „Mala som hliadku priamo pod jeho oknom, počula som to. Hviezdna veštkyňa mu predpovedala, že kráľ polovičnej krvi spôsobí jeho smrť. A on, aby tomu predišiel, poslal vrahov na teba.“
„Dofrasa aj s proroctvami!“ uľavil si Mardan, prudko vstávajúc zo svojho miesta. Za celý svoj život mal už proroctiev plné zuby. Nielenže sa nimi riadili jeho dávna láska i pokrvná sestra, teraz ešte aj elf, ktorého mal Mardan v zuboch najviac na svete! Bol rozhodnutý, že on sa nikdy žiadnou predpoveďou riadiť nebude a napokon sa predsa stane súčasťou jednej z rozprávok tej nočnej elfky!
Na jeho zahromženie vošla dovnútra Mordelai a divila sa, čo sa deje.
„Svätá veštica sa deje,“ odvetil uštipačne Mardan, „oznámila Halatirovi, že vraj ho ja zabijem a on na mňa preventívne poslal svojich vrahov.“
„Nečerti sa, bolí ma z toho hlava,“ zahriakla ho Mordelai a prisadnúc si k Auren, pokynula: „Otočte sa vy dvaja, nech jej prezriem rany.“
„Mordelai…“ Mardan pritvrdil tón hlasu, lebo mal plné zuby elfských proroctiev a teraz, keď sa jedno tak vážne týkalo aj jeho, Mordelai ho proste nepočúvala.
Ale bolo to len zdanie. Jeho pokrvná sestra totiž popri prehliadaní Aureninho chrbta hovorila: „Cisár na teba poslal svojich zabijakov. Bezpochyby o tom cisárovná nevie a preto ju o tom upovedomíme. Dozvedeli sme sa o sprisahaní, ktoré sa chystá proti kráľovi polovičnej krvi. To samo o sebe je závažné a obzvlášť, keď je do toho namočený aj Halatir.“
Mardan stál ako prikovaný. Laethiu, z ktorej sa medzičasom stala cisárovná, nevidel už dlhých tridsať rokov. Od momentu, kedy sa rozhodla zachrániť polovičných pred Halatirovou skazou, a radšej s Halatirom odišla. Nikdy od nej nedostal ani jeden list. Ani len slovkom oňho nezavadila. Jediné, čo mu po ich láske ostalo, bol syn. Vôbec nemal dobrý pocit z toho, žeby sa teraz mal ísť vyžalovať práve tejto cisárovnej a navyše pred ňou obviniť cisára, že sa usiluje dostať ho do hrobu.
„Chceš ísť za Laethiou?“ pri vyslovení jej mena sa mu hlas nezvyčajne zachvel, čo všetci postrehli. Jedine Mordelai však jeho neistote rozumela. Auren bola len naivné dieťa, keď sa pred rokmi Mardan s Laethiou zblížil, a nepokladala ich za viac ako kamarátov. A Althair skrýval svoju nevedomosť za typickú mramorovú masku.
Mordelai spokojne spustila Auren halenu na chrbát a pošúchala ju po ramene. Pokynula chlapcom, že sa môžu otočiť a oni poslúchli.
„Ja nie, Mardan, ale my,“ odpovedala. „Cisár bude čeliť obvineniu z úst kráľa polovičnej krvi, princeznej temných elfov i od tej, ktorá je svedkom sprisahania. Tu sa už nemôže nikto skrývať. Všetci musia vyložiť karty na stôl.“
Ja sa neskrývam, pomyslel si Mardan, lebo v jej slovách pocítil výčitku priamo mierenú na jeho prerušené kontakty s cisárskym dvorom. Bol si istý, že Mordelai jeho myšlienku počula, lebo skepticky nadvihla obočie.
„Ale-ale ja nemôžem cisára obviniť…“ pípla nesmelo Auren a vystrašenými očami skákala z Mordelai na Mardana. „Čo už zmôže moje slovo… Povedia, že som zle počula alebo čo horšie, obvinia ma, že som si to vymyslela a chcem to na cisára narafičiť… Určite ma obvinia zo zrady a potrestajú a viete ako sa na dvore trestá zrada?“ Prehltla, lebo si predstavila, ako jej kat prikladá ku krku ostrie meča.
„Auren, drahá,“ povzdychla si Mordelai, chytiac ju okolo pliec, „v ich očiach už zradcom si.“
Jej pekelná úprimnosť zasiahla Auren ako facka. Oči sa jej zaleskli, kým Mordelai pokračovala: „Lauvalskí jazdci ťa prenasledovali a chceli zabiť, to znamená jediné: obvineniu už čelíš a rozsudok cisár už dávno vyniesol. Celú túto situáciu, tvoju i Mardanovu, môžeme vyriešiť jedine tak, že ju predostrieme cisárovnej.“

Tak, výnimočne nelieta v problémoch iba Mardan, ale aj Auren. Halatir im obom poriadne prikúril!
A nové postavy? Mrzút Althair a ubľabotaný chválenkár Korven sú novým vetrom príbehu a zotrvajú s nami až do jeho konca :-)