Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Killian." Prekvapene som sa naňho pozerala, keď som otvorila dvere a našla ho tam stáť. "Čo tu... Odin." Môj pohľad klesol na Odina, ktorý stál vedľa Killiana.
Okamžite som sa k nemu zohla, aj keď to dosť bolelo, a on ku mne podišiel. Neprestajne vrtel chvostom, kým mal vyplazený jazyk.
Poškrabkala som ho za ušami a privítala sa tak s ním skôr, ako som svoju pozornosť premiestnila na Killiana.
"Čo tu robíte?" Neprestala som hladkať Odina.
"Odin potreboval ísť na vzduch, myslel som si, že keď už môžeš ísť na prechádzky, mohla by si sa k nám pridať."
"Naozaj?" Usmiala som sa. "Tak Odin potreboval prechádzku." Zasmiala som sa.
"Presne."
"Skočím si pre bundu." Záporne som kývala hlavou, kým som sa smiala a zdvíhala sa zo zeme.
Rýchlo som si zobrala prvú mikinu z Luninej skrine a vrátila sa k nim. Stáli tam presne tak, ako som ich nechala.
Killian opretý vo dverách, prekvapivo nebol v obleku, ale v ležérnom oblečení. Sivá mikina s čiernymi teplákmi a obyčajné biele topánky. Jeho vlasy boli mierne strapaté, ale vyzeral dobre. Vyzeral ako každý iný človek.
A vedľa neho Odin, ktorého mal na vodítku. Takto vedľa seba vyzerali úžasne. Až príliš.
"Prípravná vyraziť." Zastavila som sa pred nimi a zobrala si kľúče z botníku.
Killian bez slova ustúpil, aby som mohla za nami zamknúť, a počkal na mňa, kým sme začal spolu so mnou kráčať ku výťahu.
Cesta dolu výťahom bola tichá a mňa zaujímalo, či to tak bude po celý čas. Killian ale prehovoril, keď sme vyšli z budovy.
"Chceš ho zobrať?" Podal mi vodítko a ja som ho s úsmevom prijala.
Odin pomaly kráčal vedľa nás, keď sme začali kráčať smerom do centra mesta.
"Myslím si, že ti dlžím ďakujem." Prehovoril znova prvý.
"Za čo?" Zamračila som sa.
"Finn sa vrátil."
"Neviem o čom hovoríš." Zahryzla som si do pery, aby som sa ubránila úsmevu.
"Naozaj?" Zasmial sa. "Tak ak si za to nechceš zobrať kredit, nebudem ťa do toho nútiť. Ale ďakujem."
"Iba som mu otvorila oči. Je iba na ťažkom mieste, daj mu čas, dospeje."
"Želám si, aby nikdy nevyrástol. Bodaj by mal zase dvanásť a žiadne svoje názory." Nervózne sa zasmial.
"Všetko bolo ľahšie, keď sme boli deti." Pokúsila som sa zakryť moje sklamanie.
Chýba mi byť dieťaťom. Robiť hlúpe veci a neskôr z toho mať problémy.
