Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Povedz mi to ešte raz. Len aby som si bol istý."
"Nepoviem nič, pokiaľ nezastavíme. Sústreď sa na šoférovanie." Ukázala som na cestu pred nami. "Obaja vieme čo sa stalo naposledy." Zašepkala som.
"Počul som to."
Ostala som ticho.
"Iba mi to zopakuj." Ťažko vydýchol.
"Musíme ísť naspäť k tebe, aby som tam nastavila všetko toto." Kývla som hlavou na zadnú sedačku, kde sa nachádzala cestovná taška. "Nič nemusíš robiť a nebudem obmedzovať ani tvoju ochranku. Bude to, ako keby som tam ani nebola."
"O tom pochybujem."
"Počula som to."
"A ja som sa snažil, aby si to počula."
"Budeš takýto milý na mňa stále? Boli to iba dva dni." Pretočila som očami.
"Ak by si mi to predom povedala, boli by sme v inej situácii."
"Naozaj? Akej?" Zrazu mi bolo jedno, že sedel za volantom on. Nech len to dopovie.
"Hádam, že to sa už nikdy nedozvieme." Venoval mi rýchly pohľad a úsmev, z ktorého sa mi rozpálili líca.
Za prvé, čo to má znamenať? To so mnou zaflirtoval alebo sa mi to zdalo? A za druhé, čo sa deje s mojou tvárou?
Odkašľala som si. "Iba šoféruj." Dostala som nakoniec zo seba a začala sledovať cestu ešte pozornejšie ako on.
"Čokoľvek povieš." To bolo posledné, čo za celú cestu povedal.
Zastavil v príjazdovej ceste tesne pred vchodom a bez slova sme vyšli z auta. Zobrala som si tašku zo zadných sedačiek skôr, ako zamkol.
Ľutovala som ten moment, keď som Killian otvoril dvere do jeho vily. V predsieni totiž stála Luna s rukami preloženými na prsiach a veľmi nepríjemným pohľadom. Tesne za ňou stál Theo, ktorý vyzeral, že mu je všetko jedno.
Bože, pomôž mi.
"Na toto tu nepotrebujem byť." Povedal Killian, keď sa prešmykol okolo Luny a kývol na Thea, ktorý ho nasledoval do pracovne.
Ďakujem vám všetkým, práve ste ma tu nechali s diablom. Diablom, ktorého som ignorovala dva dni a vyzerá poriadne nasrato.
"Chceš začať vysvetľovať?"
Mám vôbec nejakú inú možnosť?
"Viem čo mi povieš." Pomaly som položila cestovnú tašku na zem.
"Ver mi, nevieš." Odfrkla si. "Nevieš si predstaviť ako som sa bála. Čo si si myslela?"
"Bolo to iba na dva dni." Bránila som sa.
"Neviem či si to uvedomuješ, ale môžeš zomrieť do pár sekúnd. Dva dni sú večnosť."
