Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nič som nevidela. Všade bola tma.
A keďže som sa nemohla spoľahnúť na môj zrak, musela som sa spoľahnúť na všetko ostatné.
Zatvorila som oči, načúvajúc môjmu okoliu. Počula som svoje vlastné srdce, ktoré mi hlasno bilo v hrudi. Pokúsila som sa upokojiť, mať pod kontrolou vlastný dych a srdce.
Avšak, kým som upokojila vlastné telo, už bolo neskoro. Na zadnej strane mojej hlavy som cítila studený kov, čo nemohlo byť nič iné ako zbraň.
"Ktokoľvek si, keď vystrelíš, modli sa k Bohu, že ma to zabije." Bola to vyhrážka, ktorú som mal v pláne dodržať.
Toto nie je to, ako som si myslela, že dnešný deň vyvinie. Popravde, myslela som si, že to bude ďalší normálny deň. To tak aj bolo, dokým som nedostala správu s časom a miestom.
Samozrejme, že som neodolala, a tak som sa dostala tu. Pred hlavicu niekoho zbrane. Dobrá práca, Lyssa.
"Vystreliť? Nie, ja ťa iba rada vidím." Ozval sa za mnou známy ženský hlas. Hlavica zbrane zmizla a zrazu sa rozsvietilo.
"Nyx." Zaťala som sánku a otočila sa.
"Lyssa." Usmiala sa. "Dlho sme sa nevideli."
"Áno, najlepšie mesiace môjho života. Čo tu robíš? Aké problémy nesieš dnes?" Ruky som si preložila cez hruď.
"Problémy? Ja?" Chytila sa za hruď. "Urážaš ma."
"Naozaj?" Nadvihla som jedno obočie.
"Ani nie." Zakývala hlavou a skryla si zbraň za opasok na chrbát.
"Takže čo tu robíš alebo prečo si mi nenapísala normálne? Alebo, veď vieš, zaklopala na dvere ako normálny človek?"
"Priznaj si to, nemohla si odolať záhadnej správe." Víťazne sa usmievala. "Chýba ti to vzrušenie."
"Mám dieťa, ktoré pôjde za chvíľu do puberty, takže nie, nechýba mi žiadne vzrušenie. Teraz, čo tu robíš?" Nepáči sa mi, že sa vyhýba otázke.
"Mám problém." Ťažko vydýchla.
"Aké prekvapenie." Pretočila som očami. "Koho si nasrala tentokrát?"
"Nie, nie je to tak."
"Tak teda akého tela sa potrebuješ zbaviť?" Zamračila som sa.
"Ha-ha-ha, vtipné. Myslím to vážne." Ruky si preložila cez hruď.
"Uhm, aj ja." Nadvihla som ramenami. "Dobre, čo sa deje? Hovor."
"Myslím si..." Nervózne sa hrala s prsteňom na pravej ruke. "Myslím si, že..."
"Dobre, začni rozprávať alebo..."
"Myslím si, že som sa zamilovala." Zrazu vykríkla a to ma umlčalo viac, ako čokoľvek za celý môj život. Čo to práve povedala?
