Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pomaly som prešla po chodbe s Odinom v pätách. Opatrne som sa hýbala, aby som náhodou niečo nezhodila, a tým niekoho zobudila.
Nemohla som spať. Celú noc som sa prehadzovala. Možno to je tým iným prostredím. Alebo tým, že som takmer pobozkala Killiana, ani nie dvadsaťštyri hodín dozadu.
Neviem či bolo dobré, že nás Odin prerušil alebo nie. Jeden kúsok mňa chce, aby tam Odin vôbec nebol. Moja hlava mi ale hovorí, že ma zachránil. Bola by to chyba, ktorá by sa nedala vráti späť. Ľutovala by som toho. Že?
Zasvietila som iba malé svetlo v kuchyni nad kuchynskou linkou, aby som neublížila svojim očiam s náhlym prísunom svetla.
Jediný zvuk v miestnosti pochádzal od Odina, keď sa jeho labky dotkli podlahy.
Z poličky som zobrala psie granule a nasypala ich do jeho misky. Sadla som si vedľa neho na studenú podlahu a oprela sa chrbtom o linku.
"Aspoň niekto z nás je šťastný." Povedala som, keď som si všimla ako s chuťou jedol a vrtel pri tom chvostom. "Želám si, aby som mala tvoje problémy." Ťažko som vydýchla. "A teraz sa rozprávam so psom." Vynadala som si sama sebe v duchu. "Popravde, si ale ten jediný, ktorý ma počúva. Možno ma nechápeš, ale aspoň počúvaš."
Odin ku mne zmätene zdvihol hlavu, ale vrátil sa naspäť k svojej miske. Neviem či to mal byť ubezpečujúci pohľad, ale moc tak nevyzeral.
"V poslednej dobe som rozmýšľala nad mojím životom. Mám na to veľa času, keďže moc nespím. Ak sa mi nedá zaspať, rozmýšľam. A keď zaspím, nočné mory ma zožerú zaživa. Je to tak ťažké."
Zacítila som, ako keby mi niečo tlačilo na srdce.
"Po celé roky som sa nemusela vysporiadávať s emóciami alebo čímkoľvek iným. Bolo to ľahké. A teraz? Cítim sa, ako keby ma všetko dobiehalo. Všetko, čomu som sa vyhýbala. Ten pocit ma ubíja. Zriedka na to všetko zabudnem. Väčšinou keď som s Killianom."
Hlavu som zaklonila dozadu a ťažko vydýchla.
"Rozprávam sa so psom." Opakovala som si. "Môj stav sa asi zhoršuje." Odfrkla som si. "To by môj stav ale musel byť niekedy lepší." Zacítila som slzy v očiach, ktoré sa dreli na povrch.
Možno tentokrát ich mám nechať tak. Potom sa možno budem cítiť lepšie. Je to tak? Je to to, čo normálny ľudia robia? Plačú, pokým sa necítia lepšie?
"Myslel som si, že si si robila srandu, keď si povedala, že sa tu môžeme stretnúť." Započula som hrubý hlas od dverí a moja hlava ihneď vystrelila tým smerom.
Opretý o rám dverí, bez trička, stál Killian.
"Ale ak chceš, aby som niečo navaril, sklamem ťa. Je príliš neskoro." Kvôli malému svetlu som si nebola istá či sa usmieva, ale na tóne jeho hlasu sa zdá, že áno.
