Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Konečne." Prešmykla som sa okolo Killiana, keď otvoril dvere do tejto prekliatej izby. "Čakala som hodiny. Prečo sa nemôžem pohybovať slobodne po celej vile?" Začala som kráčať preč od izieb.
"To povedz ty mne." Dobehol ma.
"Pretože si myslíš, že som nebezpečná. A máš pravdu, ale stále by si ma mohol pustiť. Takže čo je dneska na pláne? Ako mi chceš naštartovať pamätať?" Zastavila som sa v obývačke a hodila sa na gauč. "Teda ak vôbec niečo treba naštartovať."
"Odchádzame do mesta."
"Čo?" Vyskočila som z gauča. "Hovoríš mi, že sa odtiaľto dostanem?"
"Na pár hodín, áno." Zasmial sa. "Ideme." Kývol hlavou ku východu a začal odomňa kráčať preč. "A nezabudni, desať metrov!" Zakričal a ja som sa ihneď spamätala a utekala za ním skôr, ako som dostala šok.
Nasledovala som ho do auta a zamračila. "Ty jazdíš v tom." Ukázala som na auto.
"Čo si čakala?"
"Možno športové auto, ale určite nie toto. Je to rodinné auto."
"Viacej miesta, vadí ti to?" Otvoril dvere od auta na strane spolujazdca a čakal na mňa.
"Ja viem ako sa otvárajú dvere." Podišla som k nemu.
"A ja som sa bál, že nie." Usmial sa.
Pretočila som očami a nastúpila skôr, ako povedal čokoľvek iné. Zatvoril za mnou dvere a prešiel na druhú stranu. Sadol si a naštartoval.
"Kde to vôbec ideme?"
"Stretnúť starého kamaráta." Povedal, než sme vyšli z príjazdovej cesty.
Kým sme sa dostali do mesta, nepovedal ani slovo. Všimla som si, keď sa na mňa pozrel, ale okrem toho nič. Neviem či mi to ticho vadilo alebo nie. Nemôžem sa rozhodnúť.
"Robíš si zo mňa srandu, že áno?" Zamračila som sa, keď začal kráčať ku jednej z budov. "Terapeut? Vážne?" Prešla som okolo tabule za ním.
"Iba ma nasleduj." Otvoril dvere a pustil ma pred neho.
Zastavili sme sa pri recepcii. "Pán Acker." Usmiala sa naňho sekretárka. "Collin vás už očakáva."
"Ďakujem Hannah." Usmial sa na ňu, čo má prekvapivo štvalo. Začal kráčať preč od nej, ku dverám na druhej strane.
"Ďakujem Hannah." Mimikovala som ho. "Ak sa jej chceš dostať pod sukňu, definitívne to funguje."
"Žiarliš?" Zasmial sa.
"Ale prosím ťa." Odfrkla som si. "To by som sa o teba musela zaujímať."
"Čokoľvek povieš." So smiechom zaklopal na dvere a po pár sekundách sa otvorili.
"Killian, rád ťa znova vidím. Kde je..." Jeho pohľad padol na mňa a keď vám poviem, že som ešte nikdy nevidela úsmev klesnúť tak rýchlo. "Čo to dopekla?"
