Eris. Meno, ktoré doslova znamená chaos.
Lyssa Laurent. Žena, ktorú toto meno vystihuje do bodky a do písmena.
Bodaj by to Killian vedel skôr, ako sa s ňou zaplietol. Kto ale mohol čakať, že mu obráti život naruby?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Potrebujem najmenej pol hodinu na všetko. Veľa šťastia.
Prečítala som si správu od Luny a odložila mobil naspäť do vrecka.
"Čo vlastne robí Luna?" Spýtala sa Nyx, keď zatvárala kufor auta, z ktorého vybrala plnú tašku zbraní.
"Nič, čo by si musela vedieť." To je menšie klamstvo, ale to si nechám pre seba.
"Musíme ísť. Môj kontakt hovorí, že nemáme veľa času." Spoza auta vyšiel Charles.
"Poďme to skončiť." S úsmevom sa na mňa pozrela Nyx a prehodila si tašku cez rameno, keď odchádzala.
"Buď opatrná." Pozrela som sa na Charlesa. "Viem, že mi nikdy neodpustíš, ale po tomto, môžeme začať odznova?"
"Choď. Nemáš veľa čas. A ani ja." Otočila som sa mu chrbtom a začala kráčať, keď som ucítila ruku na mojom zápästí.
"Naozaj ma to všetko mrzí."
"Aj mňa." Vytrhla som si ruku z tej jeho a pokračovala v kráčaní. Neotočila som sa, aby som zistila, či tam stále stojí. Rozptýlilo by ma to.
Po pár minútach kráčania som pred sebou videla vysoký kovový plot. Na každom metry v korunách stromov sa nachádzali kamery a senzory.
Obrovská sivá budova v strede ničoho sa rozplývala za bránou. Ženy na každom kroku, ako mravce.
Hemžilo sa to tu bielymi hadmi. Ešte väčšmi, keď mám prísť ja. Frederik je pripravený to je jasné.
Ale on nie je jediný.
Je jedna vec vyhrážať sa mne. Ale zober si do úst Killiana alebo Lucy, a budeme mať problém.
Prekročil hranicu, za ktorú naozaj nechcel zájsť.
Koncom dnešného dňa bude ľutovať, že sa ich kedykoľvek dotkol.
Nikto sa nedotkne toho, čo je moje, a výjde z toho živý.
Pred bránou, vysokou dostatočne, aby ju nebolo možné preliezť, ma už čakali dve ženy. Prehľadali každý kúsok môjho tela, pre nejaké zbrane, ale žiadne nenašli.
Kovová brána sa otvorila a s nimi dvoma za mnou, som vkročila na územie bielych hadov.
Všimla som si pohľady, ktoré som dostávala. Veľa žien, ktoré tu sú, poznám. Alebo skôr poznala.
Pri budove sa k nám pripojili ďalšie štyri ženy. "Nebude nič riskovať, čo?" Zasmiala som sa a vošla dovnútra.
Doviedli ma cez dlhú chodbu, až ku výťahu, do ktorého sme nastúpili.
"Ešte stále je čas, aby ste sa otočili a utiekli. Nemusíte umrieť."
Cítila som sa, ako keby som sa rozprávala sama so sebou. Počujú ma vôbec?
