In the power of the mafia

4. - A little deaf

„Už odišiel?" kašlala som na slušnosť. Bolo mi to úplne jedno. Aj keď, výchovná facka by tomu všetkému tiež moc neprospela, ale bola som nahnevaná, znechutená a vydesená. Proste za dva dni som toho mala dosť.

Pozrel na mňa s tými svojimi hnedými očami s modrým fliačikom a sadol si na kraj postele. V momente som si stiahla nohy bližšie k telu a on sklopil zrak. Následne sa pozrel do okna a konečne odpovedal: „Áno. Asi pred hodinou." pozrel na mňa, „Zrejme je zbytočné pýtať sa ako sa cítiš."

„Áno, to je." zamumlala som a bradu si oprela o kolená.

„Zaručím ti, že už sa to nebude opakovať. Jonathan je jeden sviniar a sukničkár. Nevedel som, že je schopný sa takto ponížiť len aby dostal čo chce."

„Žiaľ."

Prižmúril oči a premeral si ma: „Och áno. Takmer som zabudol, niekto ťa chcel vidieť."

Vstal a ja som sa za ním udivene pozerala. Vidieť? Žeby Stefany? Alebo Vanessa? Však tie by sa tu zastavili.

„Ideš?" opýtal sa.

Prikývla som a vstala. Ako správny gentleman mi podržal dvere a potom šiel predo mnou a viedol ma po chodbe až von do záhrady. Prekvapilo ma, keď som uvidela tie prenikavé modré oči a červené vlasy. Šibalsky sa usmiala.

„An!" zvolala som nadšene a keď som k nej podišla, objali sme sa.

„Nechám vás osamote." povedal Dylan s jemným úsmevom a odišiel.

„Vážne si ma chcela vidieť? Ako si sa sem vlastne dostala?" vychrlila som na ňu.

„Dievča brzdi." zasmiala sa, „Pracujem pre Wannerovcov. A okrem toho, keď som sa o tebe dopočula..."

„Rovno mi povedz, že o tom vie celá mafia!" vybuchla som. Mala som zo všetkého už nervy.

Jemne ma objala okolo pliec a šli sme sa prejsť k terase. Všade boli štrkové chodníčky, kvetiny rôzneho druhu, vzadu vínne uličky a hneď vpredu vchod do vínnej pivnice. Netvrdím, že to bude malá pivnica. Sadli sme si k malému okrúhlemu stolu s kovovými sivými nohami a sklenenou doskou a na kovové ozdobné pohodlné stoličky.

„Vedia to iba tí najvyššie postavení." uškrnula sa.

„No Bože." zamumlala som.

„Čože?" nadvihla jedno obočie. Pozrela som na ňu.

„Ale nič." mykla som plecami.

„Prepáč, nepočula som ťa." usmiala sa nevinne a odhrnula si vlasy za ľavé ucho a ja som uvidela načúvací prístroj. Takže vtedy prvý krát ma tiež naozaj nepočula.

„Nepočuješ najlepšie a aj tak si medzi najvyššími?" nadvihla som obočie tento raz ja.

„Som iba trochu hluchá. A ak by si ma videla v akcii, pochopila by si, čo tam ešte robím." žmurkla.

„A ako sa ti to stalo?"

„Raz sme šli na akciu a nevydarila sa. Tri metre odo mňa vybuchla bomba, chránila ma iba stena. No a odvtedy som sa pozviechala, ale potrebujem túto vecičku." poťukala si prstom po uchu a usmiala sa.

„Ach tak." pousmiala som sa, aj keď to bol skôr smutný úsmev.

Naklonila sa ku mne a zahľadela sa svojimi modrými očami do mojich: „Ako sa cítiš?"

Vzdychla som: „Znechutene a zneužito. Úplne pod psa."

„Je mi to ľúto."

„Ďakujem, ale to mi nepomôže."