In the power of the mafia

25. - Strawberries

„No tak, uvolni sa." povedal nežne Jonathan a objal ma.

„To chceš po mne veľa." hlesla som a pohladil ma po ramene, „Bojím sa čo je ten človek zač. Vie toho až príliš veľa, mám ten pocit. Ako môže vedieť, že som otcova dedička, keď to nevie ani starý W... Joseph."

Jonathan sa uchechtol, no potom zvážnel: „Nevieme čo presne chce."

Ale ja viem.

„Nemal som ťa tu včera nechávať samú. Raz ma otec prinúti odísť a podpísať zmluvu a práve vtedy si sem niekto napochoduje."

„Akú zmluvu?" opýtala som sa prekvapene.

„Na tvoju ochranu, Alisson. Ak pôjde do tuhého a ja ti nebudem môcť pomôcť, pod ochranu si ťa vezme Noel."

„A čo moje sestry?" zamračila som sa.

„Ale o tie predsa teraz nejde. Teraz ide o teba a o to, čo ti Robert zanechal. A iba ty sa vieš k tým veciam dostať."

„Akým veciam?" nechápala som. Však som rozlúštila účet, to snáď stačilo, nie?

„Zanechal po sebe nejaké dokumenty. Samozrejme, že ich znova zahesloval a skryl, len aby si sa k nim vedela dostať ty."

„Jonathan prečo? Prečo nemôžme mať konečne pokoj? Prečo mi to otec robí?" smrkla som. Už som toho mala ozaj dosť. Všetká tá ťarcha čo sa preniesla na moje plecia ma ubíjala, „Ja s tým už nechcem mať nič spoločné. Chcem tak veľa?"

Jonathan si ma pritiahol do objatia a ja som už ďalej plač neudržala a slzy mu začali zmáčať sivé tričko. Začal ma chlácholivo hladiť po vlasoch.

„Budem sa snažiť, aby si bola do toho zatiahnutá čo najmenej, dobre? Nechcem aby si plakala."

Pousmiala som sa nad jeho slovami.

„Nenávidím keď plačeš." povedal, no potom sa poopravil, „Teda zo smútku."

Zdvihla som k nemu uplakanú tvár a on mi s jemným úsmevom utrel slzy a potom mi vtisol bozk na čelo.

„Asi si pôjdem ľahnúť." šepla som. S ľútostivým pohľadom na mňa pozrel, no potom stisol pery a prikývol. Postavil sa, zatiaľ čo ja som si ľahla. Potichu opustil miestnosť a ja som sa skryla do perín. Znova som sa oddala slzám a unavene privrela oči. Ani som nezaregistrovala, kedy niekto vošiel. Iba si za mňa dotyčná osoba ľahla a zozadu ma objala. Pozrela som na tie známe ženské ruky a pousmiala sa. Vanessa si pohodlne uložila hlavu na vankúš a nič nepovedala. Len sme tam tak ležali.

„Ďakujem." hlesla som.

Rukami prekryla moje a pohladila ich: „Od toho sú sestry."

„Prečo nemôže byť všetko ľahšie?" smrkla som.

„Pozri, síce naozaj neviem, o aké problémy ide, jednak preto, lebo ma Dylan chráni a nezaťahuje ma do toho a jednak, že sama po tom extra netúžim. Ubíja ma pohľad na teba, ako sa trápiš a bojím sa o teba. Veľmi. Ale viem, že pri Jonathanovi sa o teba báť nemusím."

„Prečo? Odkedy sa tá zaužívaná mienka o Jonathanovi zmenila?"

„Odkedy každý vidí, ako ťa chráni. Ako veľmi mu na tebe záleží."

Usmiala som sa. Môj drahý Jonathan.

„Šla som po chodbe, chcela som ísť za Dylanom, no bol tam Jonathan. Dylan chcel od teba zistiť ostatné heslá, no Jonathan bol značne proti. Hučali tam po sebe ako blázni. Dylanovi sa priveľmi nepáči, že ťa Jonathan tak chráni, ale Jonathan je neoblomný a tvrdohlavý."