In the power of the mafia

28. - We leave

„Ja sa tak teším Alisson." zvýskla Vanessa a objala ma. Rozosmiala som sa, no silné objatie jej opätovala.

„Nie viac ako ja." povedala som s úsmevom.

„Neverím, ako sa dokázal môj uhoľ pohľadu na Jonathana tak zmeniť." hlesla udivene a pustila ma. Posadili sme sa na lavičku a tešili sa hrejivému slniečku.

„Ani ja tomu neverím." pousmiala som sa. Jonathan sa fakt zmenil. Ale moment, on sa nezmenil. On sa len zaľúbil. Až po uši.

„Veľmi vám to prajem, Alisson. Nech vám to vydrží." usmiala sa a stisla mi na podporu ruku.

„Vanessa?" ozvalo sa za nami a my sme sa obzreli. Dylan tam len stál a na pozdrav sa pousmial, „Môžeme ísť?"

„Chystáte sa niekam?" opýtala som sa zvedavo.

„Na spoločný obed." usmiala sa Vanessa natešene, „A potom si pre mňa Dylan pripravil ešte nejaké prekvapenie. Nechcel mi prezradiť aké."

Dylan sa tajnostkársky uškrnul a objal Vanessu okolo pása.

„Tak sa teda držte a užite si to." obdarila som ich úsmevom a keď odišli, spokojne som si ľahla na bielu mramorovú lavičku. Užívala som si slnka ktoré ma hrialo cez čierny odev so zatvorenými očami.

Pokojnú idilku mi pokazil tieň: „To tu plánuješ takto ležať celý deň?"

„Zavadziaš." hlesla som a otvorila jedno oko. Zbadala som jeho pobavený úškrn. Bez opletačiek mi zdvihol hlavu a skôr ako by som stihla namietať si sadol a moja hlava mu klesla do lona.

„Už mi chýba iba hrozno." hlesla som a on sa zasmial.

„Mám iba mentolky."

„Môže byť." povedala som a otvorila ústa, načo mi jedna hneď poputovala dnu a dal si aj on. To, ako ma začal hladiť po vlasoch a jemne ma poťahoval za pramienky ma donútilo k úsmevu.

„Máš veľmi peknú farbu vlasov." poznamenal skôr tak pre seba.

„Ja viem." uškrnula som sa, „A čo sa stalo, že môj snúbenec nemá nič na práci?"

Potiahol mi tri pramene a nedbalo uprostred temena mi začal pliesť jednoduchý vrkôčik: „Občas si môže vybaviť voľno aby ho trávil so svojou snúbenicou."

„Ale jeho snúbenica ho má pre seba väčšinu dňa. Nedalo by sa povedať, že by to bol špeciálny rozdiel." rypla som.

„Dnes som nemal náladu na papierovačky. Okrem toho, na všetkých tvojich návrhoch sa pracuje a zatiaľ nám nová požiadavka neprišla."

„A ako sa darí Alsains?" opýtala som sa, zatiaľ čo on sa pustil do druhého vrkôčika. Samozrejme, viac odveci byť už nemohol. Bolo mi jasné, že to robí naschvál.

„Dozerám na to. Aj keď popravde, nie je na čo dohliadať. Všetko ide hladko a súbežne. Robert to mal premyslené do bodky."

„Preto sa bojím, čo všetko mal takto dokonalo premyslené do bodky." vzdychla som nešťastne a prehltla malý kúsoček neroztopenej mentolky.

„Žiadny strach. Preskúmali sme všetko. Už sme nenašli žiadne iné tajné odkazy." ubezpečil ma, no nejako to nezabralo.

„Ale..." chcela som namietať, lenže jeden mentolový bozk ma dokonale umlčal. Ako za malú pomstu som mu voľnou rukou roztrapatila vlasy, načo sa rýchlo so smiechom odtiahol.

„Ešte som nedokončila svoju prácu." povedala som a začala sa za ním naťahovať, no poľahky mi uchopil obe ruky za zápästia, „Vieš že nerada nechávam rozrobené veci."