In the power of the mafia

12. - First warning

„Urazil som ťa niečím?" ozval sa vo dverách. Zdvihla som zrak od knihy a videla, ako sa ležérne opiera o trám dverí. Pokývala som hlavou. Vošiel dnu sa sadol si na kraj postele. Nohy som nechala vystreté a pozorne ho sledovala.

„Tak prečo si taká nesvoja?"

Vzdychla som a zložila knihu: „Pochop, je toho na mňa trochu veľa v poslednom čase. Potrebujem si urovnať myšlienky."

„Miluješ Dylana?"

„Presne o tomto hovorím." zamrnčala som utrápene. No keď som na neho tak pozrela, zdalo sa mi, akoby mala moja odpoveď niečo zavážiť. Ale prečo?

„Prečo sa pýtaš?"

Tentoraz on si ťahavo vydýchol: „Lebo mi na tebe záleží, Alisson. Za ten mesiac som mal dosť času, aby som nejaké veci prehodnotil. Stalo sa a tak si teraz idem za svojim. No rovnako mi je jasné, že musím brať ohľad aj na teba. Inak by to nebolo to, čo by som naozaj chcel."

„Ja neviem koho milujem. Ja už neviem nič, Jonathan."

Premeral si ma, ale nepovedal nič. Hovorím už úplne od veci. Neviem koho milujem? Tak koho?! Došlaka. V prvom rade, milujem vôbec niekoho? Konkrétne niekoho z nich? Wannervoci mi za tak krátky čas dokonale pomotali hlavu. Nové pocity z Jonathanovej pozornosti a celkovo z neho sú úplne mätúce, zatiaľ čo pocity z Dylana a jeho zrady ma bolia až kdesi v hĺbke. A ako mám potom ustrážiť sestry? Zlyhávam na plnej čiare. Vo všetkom čo sa dá.

Pohladil ma po nohe cez prikrývku a pousmial sa: „Oddýchni si dobre? Aj tak je dnes o ničom počasie a okrem toho, Stefany je taktiež kdesi v ríši snov. Môže jedno dievča späť tak dlho?"

„Ak sa jedná o Stefany, tak áno." zasmiala som sa a pohodlnejšie si ľahla. Venoval mi ešte jeden pohľad a potom vstal a zatvoril za sebou. To ticho, čo náhle nastalo bolo upokojujúce, akoby liek na moju dušu a city. Ani neviem ako ma pohltil spánok.

Otvorila som oči a prvé, čo mi padlo do oka, boli šaty. Nadvihla som hlavu a strapaté vlasy mi padli do tváre. Oranžové, až pomarančové kokteilové priliehavé šaty s dekoltom ozdobeným striebornými kamienkami. K tomu som našla pri posteli strieborné lodičky a čelenku do vlasov tiež so striebornými kamienkami. Posadila som sa a lepšie si ich obhliadla. Vzadu boli šaty na zips.

Otvorili sa dvere: „Uhm, dobre, práve som ťa šiel zobudiť."

„A mám sa pýtať, ako si zohna tieto šaty?" ukázala som na tú krásu zavesenú pri mojej posteli.

„Nič, čo by sa v krátkom čase nedalo zvládnuť. Ideme na jeden večierok a chcem, aby si mi robila spoločnosť."

„Spoločnosť." zvýraznila som, „Nie lacnú šľapku."

„Samozrejme." povedal a vošiel dnu. Postavila som sa a vtisol mi bozk do vlasov. Vzala som mu oranžovú košeľu z rúk a pečlivo mu ju uviazala. Aspoň toto som vedela robiť poriadne.

„Ďakujem." usmial sa a pohladil ma po líci. Síce vedel, ako na tom som ale videla som, že si proste nemôže pomôcť. To som ho fakt až tak okúzlila?

Zavybroval mu telefón a zatiaľ čo on sa s niekým vybavoval, šla som do kúpeľne sa prezliecť. Práve som sa snažila vytiahnuť si zips, keď som ho v odraze zrkadla videla ako sa uškŕňa.

Unavene som zafučala a zvesila ruky: „Fakt sranda no."

Usmial sa a podišiel ku mne. Vlasy, ktoré mi stáli na všetky strany akoby sa mojou izbou prehnala metelica mi odhrnul dopredu a uchopil zips v strede chrbta. Vtisol mi na holú pokožku bozk a povytiahol ho vyššie. Takto si bozkami po mojom chrbte predral cestu až medzi lopatky kam po poslednom bozku nasledoval hneď aj zips. Narovnal sa pozeral sa na môj odraz. Ja som len stála, akoby som bola zdrevenela a sledovala ho. Nahol sa po hrebeň a začal mi rozčesávať vlasy. Padlo mi to príjemne, až som sa pristihla ako privieram oči. Položil kefu a cítila som ako mi prstami začesal do vlasov. Usmiala som sa.