In the power of the mafia

30. - Tears are valuable

Pootvorila som oči. Všade bolo ticho a tma. Svietilo len jedno svetlo na polici so spismi po mojej ľavici. Narovnala som hlavu, keďže som ju mala doteraz naklonenú a bolesť sa hneď ozvala. Skrivila som bolestivo tvár. Keď bolesť trošku ustúpila, oblizla som si vysušené pery a poobzerala sa po miestnosti. Nebol tu ani jeden z nich. Zrejme ma nechali samú. No je dosť možné, že pred dverami môže ktosi strážiť. Trochu som pohla rukami aj nohami, pretože putá ma na zápästiach nemálo škriabali a aj kožu som mala červenú a podráždenú. Pozrela som na zaklapnutý notebook pred sebou. Zrejme hovor ukončili hneď po mojom vyčíňaní. Cítila som vo vlasoch čosi zaschnuté a trochu sa toho dostalo aj na tvár, takže mi bolo jasné, že to bola krv. Aj napriek tomu, že mi z pravého spánku pulzovala bolesť, som sa snažila nejako dostať z pút. Bezúspešne, ako inak. Načúvala som tichu, no stále nikde nikoho nebolo. Pozrela som na zaklapnutý notebook a niečo mi napadlo. Začala som sa prisúvať k stolu so stoličkou a následne sa trochu nahla. Hlava protestovala, no mne to bolo úprimne jedno. Zubami som zachytila vrhnú časť a pekne notebook odklopila. Dva krát som sa nadýchla a snažila sa potlačiť bolesť, a potom bradou stlačila tlačítko so znakom zapínania. Notebook sa rozozvučal a mňa šlo roztrhnúť od nervozity. Dúfam, že ten hovor nevypli úplne a nebudem musieť hľadať cez akú aplikáciu sa tam dvojka dostal. Preto som sa nemálo potešila, keď sa kamera zapla zarovno s počítačom a na obrazovke boli dve okienka. V menšom som bola ja a vo väčšom bola tma. Prezerala som si údaje pod tým a natrafila na bezdrátové prepojenie na Dylanov počítač. Bingo.

Klikla som a automaticky sa hovor presmeroval na Dylanovu obrazovku. Pozrela som na tú menšiu a zhrozila sa nad svojím výzorom. Na pravej časti tvráre som mala dva červené pramienky už uschnutej krvi a vlasy som mala na udretom mieste mierne polepené a strapaté.

Opäť som presmerovala pohľad na väčšiu obrazovku, ktorá sa konečne rozsvietila.

Dylan sa prekvapene mykol, no len čo ma pri chabom svetle rozoznal, drgol do spiaceho brata vedľa seba a Jonathan sa hneď prebral. Keď ma uvidel, všimla som si jeho obavy v očiach. Trochu som sa pousmiala, aby som ho ubezpečila, že som v pohode.

„Si v poriadku?" opýtal sa Jonathan a ja som len prikývla.

„Nechali ma osamote." povedala som potichu, lebo som nevedela, či ma náhodou nebudú počuť cez dvere, „A mám tu niečo, čo by ste mali vidieť."

Pozrela som na Skoliovu pyramídu a následne na kameru. Postavila som sa a jemne sykla, keď sa bolesť hlavy znova ozvala. Premýšľala som, ako uchopiť zubami a pootočiť ju. Nakoniec som uchopila schr stojanu zubami a ak by som bola v inej situácii, úprimne by som sa na tom zasmiala. Konečne im kamera poskytla výhľad na Skoliovu pyramídu a ja som si pokojne sadla. Jonathan si to začal okamžite prepisovať na kancelársky papier aj so všetkými menami.

„Vieš mi opísať Jednotku a Dvojku?" opýtal sa Dylan a ja som sa im snažila dať čo najpresnejší opis.

„Tušíte o koho sa jedná?" opýtala som sa s malou dušičkou.

„Áno." hlesol Dylan po dlhom hľadaní, „Vieme presne o koho sa jedná."

„Alisson vieš povedať kde sa asi nachádzaš?" opýtal sa Jonathan. Pozrela som von oknom, no tam sa len rysovala protiľahlá budova, inak bola všade tma. No zdola vychádzalo menšie svetlo. Opatrne som sa postavila sprevádzaná bolesťou, až som uvidela slabo svietiaci nápis.

„Sammyho pub." hlesla som, „Oproti v budove je Sammyho pub. Dosť malý a nenápadný."

„Fajn." potešil sa Jonathan aspoň jednej informácii, „Skús ešte niečo. Niečo okolo seba. Či neuvidíš náhodou adresu."