In the power of the mafia

10. - Watches

„Šach..." povedal s nádychom, „a mat."

„Ja to proste hrať neviem." vzdychla som si.

„Náhodou, ide ti to." usmial sa na mňa. Stefany si našla v knižnici nejakú dobrú knihu a tak sme obaja osameli v obývačke. A tak nejak sme skončili pri šachu.

„Snažíš sa ma utešiť?" zasmiala som sa a už sa úškŕňal jedna radosť.

„Aj tak by si nechcela poznať pravdu."

„Tak povedz."

„Si v tom hrozná."

Začala som sa smiať: „Ďakujem teda. Pravda je vždy lepšia."

„Aj keď je zlá?"

Usmiala som sa: „Aj vtedy."

Pousmial sa: „Dobre vedieť." odmlčal sa, „Akú školu si vyštudovala?"

Zvedavo som na neho pozrela: „Ehm, dizajnérsku."

„Vieš kresliť?"

„Celkom obstojne." usmiala som sa, „Na projektoch som to potrebovala."

„Iste." usmial sa, „Vieš akú ja?"

„Tipujem, ekonomickú?" vzhľadom na Josepha, akej je povahy a že zo synov chce vyťažiť čo najviac a jednak preto, lebo mafia zväčša obchoduje s kadečím a len taký niekto neskúsený sa sem nedostane, som tipla práve toto.

„Bystrá." usmial sa.

„A s čím obchoduješ?" opýtala som sa a pohodlnejšie sa oprela pravou stranou o operadlo gauča. On sedel predo mnou a delilo nás iba hracie pole s figúrkami. Našťastie teda. Aj keď, nieže by ho to dokázalo nejako zastaviť, ale verím, že nie je taký zvrhlý, aby si to zmyslel len tak uprostred bieleho dňa.

„S hodinkami. Možno obyčajné, ale darí sa."

„Typujem, že niektoré tvoje skvosty nosia aj iní mafiáni." uškrnula som sa.

„Bystrá a k tomu aj všímavá."

„Vieš, príde mi to ako štartovný balíček mafiánov na stretnutia. Oblek, košeľa, kravata, hodinky."

Schuti sa zasmial: „Ty si neskutočná."

„Prečo?"

„Nebudem sa vyjadrovať." usmial sa, „Nechcela by si mi nakresliť zopár dizajnov hodiniek?"

„To vážne? V tom až tak dobrá nie som. A hodinky vôbec nie sú moja parketa."

„Ak sa venuješ dizajnu, tak musíš mať pre to cit. Donesiem ti zopár kusov a môžeš niečo vyskúšať."

„Dobre. Ale ber to s rezervou." upozornila som ho.

„To sa uvidí. A čo študovala Stefany?"

„Študuje." opravila som ho s mrzutým úsmevom, „Mala práve skúškové obdobie, keď ste si zmysleli, že nás len tak odvediete."

„To mi je ľúto." povedal nevýrazne, „Nikto s takýmto sledom udalostí nepočítal. Ale ak bude možné, môžem jej vybaviť externé štúdium a dobehne zmeškané."

„Naozaj?" zoširoka som sa usmiala. Naozaj by jej bol ochotný vybaviť to.

Usmial sa nad mojou reakciou.

„Iste. Ale ešte trochu počkáme. Predsa len."

„Jasné, chápem." povedala som ale v duchu som sa radovala, ako to Stefany oznámim.