In the power of the mafia

11. - Visitors

Takže k tejto časti som pridala aj trailer, tak dúfam, že sa bude páčiť :) :3

Stefany zaspala v izbe a tak som nemala čo robiť a vybrala sa za Jonathanom do kancelárie. Vošla som a on sa na mňa prekvapene zahľadel.

„Ahoj." hlesla som. Usmial sa a potiahol ma za ruky k sebe. Sadla som si na voľné miesto na stole a on sa pohodlne usadil a prebehol po mne pohľadom.

„Čo ťa trápi?" opýtal sa. Prekvapene som na neho pozrela, „Vidím to na tebe."

„Ja len... ako to Friderick myslel tým že máte otrokov?"

Pritiahol sa bližšie na stoličke a ruky mi položil okolo pásu: „Nemyslel to tak, že by sme zaostali niekde v 18. storočí..."

„To mi je jasné." prerušila som ho a zacítila, ako ma začal hladiť palcami.

Uškrnul sa: „Ide o to, že Wannerovci, alebo teda my, sme jednou z najvplyvnejších rodín, a teda veľa ďalších je na nás závislých. Veľa z nich sa zadĺži až príliš. No a potom si to musia odpracovať."

„Takže nejakí moderní otroci?"

Stisol mi boky, až som sebou mykla: „Kráska, neštvi ma."

„Dobre, fajn." zamumlala som a ozaj sa ho nemálo naplašila. No on akoby to vycítil a začal ma rukami jemne hladiť po bokoch trupu, no v tom vzdychol a zabodol nie moc prívetivý pohľad na monitor počítača. Otočila som sak monitoru a uvidela dva nové e-maily. Pustil ma a rozklikol prvý. Objednávka hodiniek.

„Chceš tu so mnou zostať? otočil sa ku mne, „Mám nejakú prácu, ale ty si môžeš doniesť knihu alebo tam vzadu nájdeš projekty hodiniek."

„Pozriem sa na tie projekty." usmiala som sa, zliezla zo stola a vybrala sa ku skrini kam mi vravel a celý čas cítila na chrbte jeho pohľad, až dokedy som nezačala hľadať tie projekty. Nechcem vedieť, na čo myslel,aj keď odkedy som tu, správa sa inak voči mne ako prvý raz. Vidím mu to v očiach. Tú... no, i túžbu. Možno hlavne túžbu. Ale sú tam i iné pocity. Zaujíma sa o mňa a teraz dokonca... dokonca ma tu chce mať. Vo svojej blízkosti. Tráviť so mnou čas.

Otočila som sa k nemu už aj so štósom projektov. Oči mu len tak behali po monitore, čítal si e- mail. Čo sa v ňom tak zmenilo?

Sadla som si za stôl oproti nemu, keď zdvihol pohľad od obrazovky a pozrel po mne: „Na obed sa zastavia jedni moji priatelia." prižmúril oči, „Oblečte si obe niečo pekné."

„Ehm, jasné." povedala som a udržala smiech. Nadvihol obočie namiesto otázky. No ja som ho s úškrnom odignorovala, projekty nechala na kraji stola, keďže do obeda ostávala necelá pol hodina a nechala ho v pracovni samého.

Sedeli sme za stolom. Stefany oproti mne a Jonathan vedľa mňa. Vedľa Stefany sedeli po jej pravici dvaja muži, nejakí Jonathanovi priatelia. Keď sme sa najedli, znova sa rozprúdil rozhovor, aj keď ja so Stefany sme hovorili, iba ak sa nás pýtali. Odpila som si z vína, keď som pocítila Jonathanovu ruku na vnútornej strane stehna. Hodila som po ňom očkom, no tváril sa prirodzene, zdalo sa, že počúva. No keď som zacítila, ako mi vyhrnul šaty a prsty mu postupovali k okraju mojich nohavičiek, vedela som, že o rozhovore nemá ani šajnu. Bolo veľmi ťažké tváriť sa prirodzene, keď mi prstami odhrnul nohavičky a rozkročil mi nohy.

Odkašlala som si, no jeho to neodradilo. Stefany na mňa pozrela no radšej som sa dívala von oknom a tvárila sa akoby nič. Okamžite som však musela sklopiť zrak, keď som ucítila jeho dotyky. Sústredila som sa na normálny dych, no bolo to také ťažké ako tlačiť trezor plný peňazí. Jonathan si toho bol veľmi dobre vedomý. Presne o tom mu šlo. Však ja si to s ním vybavím. Ak vôbec s týmto mučením niekedy prestane.