Skokan

#1

Takže...rozbehlo sa to lepšie, ako som čakala, za čo veľmi pekne každému jednému z vás ďakujem :D  tak teda prosím, užite si prvú časť už dnes :)

Myslela som, že to bude ľahšie. Proste zabudnúť na všetko, čím som posledné dva mesiace prešla, prísť do práce a začať konečne robiť niečo užitočné. Síce nie v mojom skutočnom obore, ale...lepšie, ako sedieť doma a naďalej sa utápať vo výčitkách.

Prečo sme len nešli pomalšie? Prečo tak husto pršalo? Prečo práve my?

„Vieš, podľa mňa toto nebol najlepší nápad." Pozrela som na tridsaťročného hnedovlasého muža, ktorý kráčal po mojom boku. Jeho inak stále radostné smaragdové oči, boli však plné smútku. Smútku za rovnakou osobu, za ktorou smútili aj moje oči. Ba čo horšie, moje srdce. „Mala by si si vziať ešte minimálne mesiac voľno."

„Musím niečo robiť," oponovala som a nervózne si založila ruky do vreciek bielych nohavíc. Chýbala mi moja rovnošata, ktorú som nosila do terénu. Oblečenie červenej a bielej farby, ktorá dokonale odzrkadľovala moje milované povolanie. Prácu, o ktorej som snívala už ako malá a pre ktorú som sa naozaj veľmi nadrela. „Akurát nechápem, čo robím tu. Nikdy som predsa nebola na žiadnom školení pred dispečerov zdravotnej služby." A predsa som v sprievode Kevina Lucasa mierila k prázdnemu stolu s počítačom, priamo pod veľkým oknom.

„Nepotrebuješ neviem aké školenie. Stačí, ak vieš poskytnúť adekvátne rady ľuďom, ktorí volajú o pomoc."

„Čo ak to neviem?" Zasmial sa. Nie úprimne, ale aby sa pokúsil odľahčiť situáciu. Nevyšlo mu to.

„Chceš mi povedať, že niekto, kto pracoval tri roky ako profesionálny záchranár, nevie dávať lekárske rady cez telefón?"

„V teréne to bolo iné. Keď som bola priamo pri pacientovi, nemala som problém vyhodnotiť jeho stav a podľa toho zvoliť následné kroky liečby." Ale čo ak toho človeka nebudem vidieť a nebudem schopná správne zhodnotiť situáciu? Kým sa k nemu dostane záchranka, môže zomrieť, lebo ja nezareagujem správne. „Nechcem robiť dispečera. Chcel späť prácu, ktorú som vykonávala doteraz."

„To nepôjde. Zatiaľ ešte nie." Pokývala som hlavou a zaprela sa do stola, sotva sme k nemu podišli. Vo veľkej miestnosti ich bolo ešte zhruba tridsať, pričom asi desať z nich bolo obsadených, už vrátane môjho. Tak čo vám poviem, San Francisco je veľké mesto, kde niekto neustále potrebuje pomoc záchranárov. Okrem našej stanice tu bola ešte jedna, na opačnom konci mesta, bežiaca na rovnakom princípe. Desať dispečerov počas každej hodiny dňa a dvadsať sanitiek, každá jedna s profesionálnym trojčlenným tímom, vrátane vodiča. K dobru sme mali aj dva vrtuľníky, ktoré sa však nevyužívali tak často, akoby ste si mysleli.

„Jasné."

„Mala by si sa tešiť, že ti ponúkli náhradné miesto. A hlavne tak rýchlo po..." Odmlčal sa, ale aj keby to povie nahlas, nič by sa nezmenilo. Nehodila by som po ňom stoličku, ani nič podobné. Iba by som rovnako sklonila hlavu a bolestne privrela oči. „Vieš, že ak by si chcela, môžeš sa nasťahovať ku mne. Mám voľnú izbu."

„Viem, ale nemôžem to urobiť." Nechcela som preč zo svojho...z nášho bytu. Spomienky ma v ňom síce prenasledovali na každom kroku, ale ak by ich nebolo, cítila by som sa ešte horšie. Takto som si aspoň chvíľami vybavila niektoré šťastné momenty. „Vážim si však tvojej ponuky."

Nechcela som viac naťahovať čas. Ťažko, ale odsunula som masívnu koženú stoličku a posadila sa za stôl, z bledého dreva. Cítila som sa neskutočne príšerne. Snažila som sa niečo málo spať pred začiatkom služby, ale bolo to nemožné. Iba som sa obracala v posteli zo strany na stranu a potom hodinu sedela v sprche. Dúfala som, že mi pomôže. Mýlila som sa. Rovnako ako som sa mýlila v celom svojom živote.

„Takže...vysvetlím ti, čo budeš robiť, hej?" Prikývla som bez slova navyše. Nemala som silu rozprávať. Keď som myslela na návrat do práce, čakala som svoje typické rušné prostredie v sanitke. Čakala som miesto, kde som si musela za každých okolností zachovať chladnú hlavu, inak mohol niekto prísť o život. Chýbal mi ten nekonečný adrenalín, tá nutnosť konať rýchle rozhodnutia a zasahovať niekedy bez premýšľania.

Tu to bolo priveľmi pokojné. Ľudia len dvíhali telefóny, odrapotali si svoje a potom znova čakali, kedy niekto zavolá. Medzi hovormi bolo skrátka priveľa času na premýšľanie.