Skokan

#12

Hojdal som nohami, so sklonenou hlavou a rukami zaťatými v päsť. Moment, kedy som začul policajné sirény bol zároveň momentom, kedy som sa odvážil zostúpiť ešte nižšie. Bol to risk, ale keď som len o asi desať metrov ďalej uvidel akúsi konštrukciu podobnú lešeniu, chopil som sa šance. Nemal som ani poňatia, že na spodnej strane mosta a na jeho boku prebiehajú rekonštrukcie, ale...asi som bol v správny čas, na správnom mieste.

Ruky sa mi triasli, každý môj krok bol neistý, ale dokázal som to. Zliezol som ešte nižšie, kde ma od strmého pádu delila ešte tenšia železná podpora, držiaca pokope most. Ale až tam...až tam, keď som sa posadil a schoval sa trocha pred dažďom, som mohol konečne voľne dýchať. Tu ma nik nevidel, nik nevedel, že som tu a premýšľam, kedy skočím.

Nemalo asi cenu, aby som premýšľal, ako sa poprípade dostanem späť hore. Žiadne hore pre mňa už nebolo. Len pád, prinášajúci smrť. A slobodu. Nekonečnú slobodu, úľavu, vykúpenie...volajte to, ako sami chcete. Pokojne aj jednosmerný lístok do pekla.

„Alfie!" Zdalo sa mi to. Určite sa mi to len zdalo. Nikto na tomto moste nemohol kričať moje meno. Nie práve teraz. „Alfie!" Držiac sa stĺpu po mojej pravici som sa postavil. Ľudia, ktorý bežne skáču, sú tak o desať metrov vyššie, než som bol ja. Ak by nebolo tej konštrukcie na opravu, nezliezol by som sem ani ja. Už len pri pokuse by som zletel dolu.

A to som nechcel. Chcel, ale...nie takto. Nechcel som, aby to bola nehoda. Chcel som presne vedieť, v ktorom momente sa môj život skončí. Chcel som, aby to bola moja voľba, môj posledný skutok na tomto svete. Nechcel som...nechcel som, aby bola moja smrť hlúpou náhodou.

Niekto tu však bol.

Kričal moje meno.

Nemohlo to byť celé len v moje hlave.

Nemohlo.

Však nie?