Skokan

#5

„Čo je? Čo sa deje?" zakričal na mňa Kevin, sotva sa vrútil dnu. Zadýchane doklusal k môjmu stolu pri ktorom som postávala a odhrnul si vlasy z čela. „Briana, prečo si ma volala?" Nemo som sa na neho dívala, ešte stále v šoku zo slov, ktoré padli v telefóne.

„Niekto...niekto mi volal z Golden Gate Bridge. Nejaký muž, hovoril, že sa chce zabiť, ale potom položil." Ruky sa mi triasli a ťažko sa mi dýchalo. Nechcela som mať na svedomí život toho muža, aj keď som ho nepoznala. Prepojili ho práve ku mne čistou náhodou, ale v momente kedy som zodvihla...

„Hovoril ti, že je práve tam, alebo máš jeho polohu?"

„Mám polohu." Ukázala som na monitor. Ak nezahodil mobil, stále tam bol. Možno sa práve odhodlával, či skočí. „Môžeme mu zavolať späť, však?" Prečo som ho súrila, aby prišiel on a neopýtala sa tak základnú otázku niekoho naokolo? Bála som sa ich. Bála som sa všetkého okolo seba, celej stanice, lebo som nebola na jej prostredie zvyknutá. Nie, na túto časť. Nechcela som tu byť zavretá. Mala som pocit, že zošaliem, že sa steny neustále približujú...

„Počúvaš ma? Briana?"

„Čo?" Pokývala som hlavou. Kevin nahnevane gestikuloval, pričom klikal myšou a ťukal do klávesnice. Keď ale pozrel na mňa, zbledol ako stena. Neviem čo videl, ale nenechalo ho to chladným.

„Sadni si, radšej si sadni." Pred očami sa mi točila celá miestnosť, ale dokázala som za sebou v pohode nájsť stoličku a posadiť sa. „V poriadku?" Pozrela som niekam za neho, pričom...ruka mi znova klesla dole na brucho, kde sa už automaticky zastavila. No niečo nebolo v poriadku. Nebolo... Nebolo...

Nemo som sa napokon prizerala, ako Kevin niekomu telefonoval a ako ťukal niečo do počítača. Zjavne sme prilákali pozornosť, lebo razom na nás spočívalo viac očí, akoby mi bolo príjemné. Cítila som okolo neskutočný tlak, ktorý som nedokázala zvládnuť. Nemala som sa ešte vrátiť do práce. Nech mi bolo akokoľvek zle, mala som byť ešte doma a dať sa dokopy. Alebo aspoň normálne brať lieky, ktoré mi boli predpísané.

„Zavolaj mu," povedal zrazu Kevin a podával mi slúchadlo od telefónu. Prvotne som pokrútila hlavou, ale keď mi nedal na výber, urobila som to. Opísala som číslo z monitoru a čakala, či vôbec začne jeho telefón zvoniť.

„Zvoní to," zašepkala som viac menej pre seba. Bola to maličká nádej, že je ešte stále na moste. Pod vodou...pod vodou by mu už telefón predsa nezvonil, nie? „No tak..." V tom momente nezáležalo na ničom inom, ako na fakte, či mi to ešte zdvihne, alebo nie.