Skokan

#6

Nad hlavou sa mi usídlili mraky, tmavšie ako noc. Rozpršalo sa ešte hustejšie, vietor zosilnel a okrem mňa odohnal z mostu všetkých, ktorí nesedeli v teplom aute. Ale o to lepšie. Mohol som konečne voľne dýchať, bez pocitu stiesnenosti. Bol som len ja a most. Ten slávny most, lemovaný toľkou históriou a toľkými tragédiami. Zjavne som na seba pútal nechcenú pozornosť, ale...nemohol som to urobiť len tak, z ničoho nič. Čakal som na správny okamih, ktorý sa ale akoby neustále vzďaľoval.

A tak som sa pohol aj ja. S pravou rukou neustále na zábradlí, som sa pomaly prechádzal, hľadajúc dokonalé miesto. Sledoval som autá, ktoré špliechali vodu z cesty na chodník. Všetci sa niekam náhlili. Za svojimi rodina, ktoré ich s láskou čakali doma, z práce, ktorá im skvele vynášala, alebo za svojimi priateľmi. To iba ja som nemal kam ísť.

Zrazu sa mi rozvibroval mobil. Stále som ho mal v ľavej ruke, ani neviem prečo. Už som predsa oznámil, že sa hodlám zabiť. Vedia o mne a určite pošlú hliadku, aby vylovila moje telo. Preto som to predsa urobil. Aby sa nestalo, že ma voda odnesie niekam, kde ma nik nenájde, alebo kde sa stanem potravou pre ryby. Chcel som pohreb, aj keď...zjavne som si nič také ani nezaslúžil.

„Haló?" A čo, ak som zodvihol neznámemu číslu? Ak sú toto moje posledné okamihy života, prečo by som to neurobil? Možno volá niekto, komu platia zato, aby mi odrapotal akúsi výhodnú ponuku ich firmy. Tak prečo ho nenechať konať jeho prácu?

„Pane, prosím Vás, neskladajte telefón. Pred chvíľkou sme spolu volali. Som zo Záchrannej zdravotnej stanice v San Franciscu." Bola to ona...tá mladá žena, ktorej som adresoval svoje posledné slová. Zrazu mala v hlase aspoň štipku emócie, ktorú by som nazval strachom. „Ste stále na moste?"

„A kde inde by som bol?" Pevnejšie som zovrel zábradlie. Dostával som strach. Zakaždým, keď som sa pozrel smerom dole, zatočila sa mi hlava. „Myslel som svoje slová vážne. Zabijem sa."

„Nerobte to, prosím Vás. Určite dokážeme nájsť nejaké riešenie."

„Riešenie?" opýtal som sa posmešne. Našiel som svoje dokonalé miesto. Neviem, čo ho robilo dokonalým, ale mal som pocit, že ak sa to má skutočne stať, tak práve tu. „Neexistuje riešenie. Len smrť."

„Vždy existuje cesta von. Len musíte dovoliť, aby vám ju niekto pomohol nájsť."

„Slečna, nepoznáme sa. Nechcem vašu pomoc." Už-už som chcel položiť, ale neurobil som to. Iba som si mobil odtiahol od ucha a zaklonil som hlavu. Musel som odohnať strach.