Skokan

#21

Koľko mi chýbalo k tomu, aby som mala naveky pokoj od všetkého? Zjavne dva kroky. Ak by som zacúvala ešte o dva kroky, spadla by som. Dobrovoľne by som sa zrútila z miesta, kde ukončilo svoje životy toľko zlomených ľudí, ako ja. Keby tu stojím za iných okolností, nikdy v živote by ma nenapadlo skočiť. Teraz som však nemala čo stratiť. Mohla som len získať.

„Briana, prosím, poď späť." Kevin ku mne ponad zábradlie vystrel ruku, ktorú som ale prijať nemohla. Priveľmi to všetko bolelo a ja som tú bolesť už cítiť nechcela. Bola som unavená. Za posledné dva mesiace som sa ani raz poriadne nevyspala, stále som len plakala, alebo sa nechávala zaživa zožierať výčitkami, ktoré nemali konca. „Nerob to. Vieš, že Kirk by to nechcel. Nechcel by, aby si teraz zomrela a hlavne nie takto."

„Lenže on tu už nie je. A ani moja dcérka. Nechápeš to, Kevin? Prišla som o všetko." Urobila som krok vzad. Od chrbta som pocítila silný prúd vetra, ktorý ma však nútil zas postúpiť dopredu. To som ale neurobila. „Nechaj ma, prosím."

„Briana!" Iba krátko po tom, ako niekto zakričal moje meno, sa ozvalo tak hlasné hrmenie, až z toho človeka zaboleli uši. V momente som sa prikrčila, čo malo za následok, že som skutočne skoro zletela dole. Bola som neskutočne blízko pri kraji, ku ktorému som sa však napokon otočila tvárou. Ten krik šiel odtiaľ zdola. Čo muselo znamenať...

„Alfie?" Opatrne som si ľahla na studenú a hlavne mokrú konštrukciu a nazrela cez jej okraj. Bolo tam akési lešenie, zjavne kvôli nejakým malým renovačným prácam, no...ten, kto bol na tom lešení, mi dokázal dať dostatočný dôvod, aby som neskočila. Bol tam. Skutočne tam stále bol a podľa všetkého sa snažil vyliezť hore. Mladý muž, ktorému sa na čelo lepili havranie vlasy a jeho oči, ktorých farba sa mohla pobiť s búrkovým mračnom, prosebne hľadeli smerom hore, priamo do mojich. „Vieš vyliezť?"

„Asi," odpovedal neisto. Všimla som si, že mu krváca ľavá dlaň, ktorú zjavne kvôli bolesti nechcel veľmi používať. „Nechcem zomrieť. Chcem vidieť svojho syna."

„Uvidíš ho, neboj sa. Všetko bude v poriadku." Uvedomil si, čo za hlúposť chcel urobiť. Mal ešte šancu na šťastný život so svojou rodinou a to mu konečne došlo.

„Mám na krku veľké dlhy po mojej sestre. Exekútor mi chce vziať všetko. Auto, byt, nejaký majetok od rodičov a...vyhodili ma z práce." Prikývla som, že som mu všetko rozumela. Bolo toho dosť. Zrazu som sa skutočne nedivila, že sem dnes prišiel s takýmito úmyslami. „Neviem čo mám robiť."

„Na niečo prídeme, dobre? Hlavne prosím vylez a dávaj si pozor." Urobil to isté, čo ja. Prikývol. Dôveroval mi, aj keď som mu nedala neviem akú záruku, že sa všetko obráti na dobré. No bolo to niečo. Niečo, čo ho donútilo sa aj boľavou rukou chytiť a pomaly liezť smerom ku mne. Vystrela som k nemu pravú ruku, ktorej sa po chvíľke chytil a pomohla som mu hore. Zrazu sa len ocitol ležiac tam vedľa mňa, celý v slzách. Obaja sme zhlboka dýchali, pričom na nás padali tisícky malých a studených kvapiek. Okolie sa plnilo zvukmi hrmenia a po oblohe sa o niekoľko sekúnd roztancovali divoké blesky. Osvetľovali celý most, na ktorom ešte stále húkali sanitky a ozýval sa krik ľudí.

Na tom však už nezáležalo. Iba na chvíľke, kedy som sa posadila a Alfie nasledoval môj príklad. Pohľadom som zavadila o Kevina, vedľa ktorého postával akýsi muž. Zjavne ten psychológ, ktorému trvalo pridlho, aby prišiel.