Skokan

#23

„Opatrne," povedal Kevin, sotva ma vzal za ruku, aby mi pomohol cez zábradlie. Tak veľmi som videla, ako mu odľahlo, keď som pomohla Alfiemu a potom už nevymýšľala. Bolo mi nad slnko jasné, že si nejakú vážnu debatu ešte užijem, ale...v tej chvíli na tom ani tak nezáležalo. „Naozaj by si bola skočila?"

„Neviem," priznala som pravdivo a sotva som sa ocitla nohami  na správnej strane mosta, hodila som sa mu okolo krku. „Vážne neviem." Možno áno, možno nie. Záležalo to od mnohých vecí, z ktorých prevažovali práve tie zlé. Zjavne by som skokom vyriešila úplne všetko. Ja by som určite nemala to šťastie, aby som prežila.

„Ste v poriadku pane?" opýtal sa Alfieho, ktorý ešte stále vystrašene prikývol. Zrazu pri nás boli policajti, ten spomínaný psychológ, ale aj moji bývalí kolegovia od záchranárov. Bolo skvelé ich vidieť takto v teréne, no prišlo mi zároveň smutno, že nie som medzi nimi. Lebo nech sa stalo hocičo, svoju prácu som neprestala milovať. A veľmi rada by som sa k nej čím skôr vrátila.

„Chcem ísť domov," zašepkala som Kevinovi, s hlavou opretou o jeho plece. „K tebe domov. Nechcem byť sama." Už dávno som mala prijať jeho ponuku. Smútil rovnako ako ja a proste nechcel, aby som bola sama a trápila sa. Nemala som ten deň ako zmeniť. Mohla som len spomínať, aká som bola šťastná, keď ma Kirk požiadal o ruku, alebo keď som sa dozvedela, že som tehotná. Nič iné už nezostalo. Len spomienky.

„V poriadku. Len mi sľúb, že mi zajtra dovolíš, aby som ťa odviezol k psychiatričke. Nemysli si, že neviem, ako si prestala chodiť na sedenia a brať lieky."

„Už som to nevydržala." Bolo mi z tých liekov zle, no...zjavne som to mala povedať a nie ich len tak svojpomocne vysadiť. A hlavne tak zhurta. Pomaly to pôjde, ale nie zo dňa, na deň.

Ako som tak pozrela na Alfieho, ktorý sa rozprával s policajtmi, musela som sa usmiať. Bol to veľmi sympatický mladý muž, určite zamestnaný v nejakom podnikateľskom smere. Svedčil o tom jeho oblek a do nitky premočená biela košeľa. Teda...len bol zamestnaný. Predsa povedal, že ho vyhodili.

Viem, že problémy aké mi povedal on, doženú k samovražde veľa ľudí. Predsa, ak niekto príde o prácu a ak má na krku exekútora a nevyplatené dlhy...človek logicky hľadá tú najľahšiu cestu von. Ako som sa však na neho pozerala, verila som, že sa všetko vyrieši. Nebol to podľa všetkého zlý človek, akurát sa mu nalepila smola na päty a nevidel iné východisko, ako smrť. Ďakovala som však každému tam hore, že zmenil svoj názor a uvedomil si, že stále má prečo žiť.

„Pôjdeme na cintorín, prosím?"

„Môžeme," odpovedal Kevin potichu a vtisol mi pusu do mokrých vlasov. Neviem, čo by som bez neho robila. V istom smere to bolo, akoby ma Kirk ani nikdy neodpustil. Lebo keď som sa niekedy pozrela na jeho mladšieho brata, videla som svojho milovaného snúbenca. V mojich očiach si boli oveľa viac podobní, ako by si oni dvaja možno mysleli. „Aj mne chýbajú."

Neznášala som tam chodiť, ale bola to jediná možnosť, ako si na chvíľu užiť ich blízkosť. Priniesť kvety, zapáliť sviečku a povedať pár slov. Mne bohužiaľ iné chvíle s rodinou dopriate neboli.